V zdravotníctve sa má škrtať. V ambulantnej a lôžkovej starostlivosti má dôjsť k racionalizácii a selektívnejšiemu zazmluvňovaniu zo strany poisťovní. Ministerstvo zdravotníctva ohlasuje zrušenie 10 - 15 percent lôžok, dominantná štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa oznámila štyrom percentám svojich ambulancií, že s nimi neplánuje pokračovať v zmluvnom vzťahu.
Z hľadiska medzinárodného porovnania celkového počtu nemocničných lôžok výrazne nevyčnievame. Medzi rokmi 1995 a 2008 klesol počet lôžok na 1 000 obyvateľov z 8,3 na 6,6 - čo je síce viac ako európsky priemer (5,7) no menej než v Českej republike (7,3) alebo Maďarsku (7,0). V Británii majú lôžok o polovicu menej. Skôr ako absolútnym počtom lôžok a oddelení poisťovne argumentujú snahou o zvýšenie efektivity a kvality nakupovanej starostlivosti. Za nepríjemnými správami pre postihnutých poskytovateľov stojí aj snaha štátnej poisťovne zladiť výdavky s príjmami z poistného a zastaviť tvorbu dlhu, ktorý stúpal rýchlosťou 5 - 7 miliónov eur mesačne.
Práve bujnejúci dlh s následným oddlžovaním, striedajúce sa v slovenskom zdravotníctve so železnou pravidelnosťou dňa a noci, pripomína, že systém má od stabilizovaného stavu ďaleko.
Kroky zamerané na riešenie tohto stavu sú preto na mieste. V rokoch 2000 - 2002 sa na oddlženie použilo 9,6 miliardy prevažne privatizačných korún. Efekt týchto peňazí dlho nevydržal, čochvíľa bolo treba novú dávku. Veriteľ, ktorý mal byť tým už naozaj posledným kolom záchrany systému z verejných zdrojov, nás stál 19,4 miliardy korún. Na porovnanie - bola to takmer polovica sumy, ktorú zaplatili všetky firmy na Slovensku na dani z príjmu za jeden rok.
Dnes už vieme, že tieto očakávania boli príliš optimistické. Dlh v zdravotníctve rástol aj po roku 2005, a to najmä v štátnych, netransformovaných zdravotníckych zariadeniach. Nepomohli ani snahy jeho rast opticky znížiť tlakom ministerstva na posunutie investícií do budúcnosti a zo 60-miliónového dlhu v štátnych zariadeniach v roku 2005 sa do roku 2009 stal takmer triapolnásobok. Čiže 230 miliónov eur. Túto sumu v roku 2009 znížilo v novom tisícročí už tretie oddlženie, tentoraz vo forme "návratnej" finančnej výpomoci za vyše 110 miliónov eur. Opätovný príchod bohatého strýčka s peňaženkou daňových poplatníkov urobil paradoxne hlupákov z tých, ktorí sa dovtedy na úkor znížených miezd či ostatných nákladov snažili dostať svoje hospodárenie pod kontrolu.
Zadlžovanie nemocníc nemusí mať nutne pôvod v neefektivite, môže byť aj následkom nedostatku zdrojov z dôvodu príliš nízkych sadzieb poistného, ktoré nestačia pokryť sľubovanú zdravotnú starostlivosť. Celkové výdavky zdravotných poisťovní za spomínané obdobie narástli o nominálnych 35 percent, výdavky na lôžkovú a ambulantnú starostlivosť rástli rýchlejšie - o 75 percent. Rast príjmov však zadlžovaniu nezabránil - a tak je dnes medzi 25 najväčšími dlžníkmi Sociálnej poisťovne 10 nemocníc.
Súdiac aj podľa medializovaných prípadov rôznych nevýhodných nákupov zdravotníckej techniky či správ o podivnom hospodárení niektorých zariadení sa zdá, že rezervy v efektivite, či už nákladovej alebo alokačnej, ešte skutočne existujú. Selektívne škrty na základe porovnávania nákladovosti či kvality by mohli problém pomôcť riešiť. No systém do rovnováhy bez dodatočných zdrojov pravdepodobne nedostaneme.
Pomohlo by, keby politici konečne našli odvahu a občanovi povedali pravdu do očí. To, čo mu oni sľubujú, im za tieto peniaze nikto nedá. Vyčlenenie neprioritných diagnóz a zavedenie spoluúčasti hradenej zo súkromného pripoistenia by okrem nových zdrojov mohlo priniesť aj trochu zdravej súťaže o ne.
Juraj Karpiš
INESS