Oneskorený odchod Mikuláša Dzurindu logicky spôsobil aj oneskorené rozhodovanie o jeho nástupcovi. Volebné čísla z roku 2006 aj vysoká podpora Ivete Radičovej v prezidentských voľbách akoby predurčovali výmenu na poste predovšetkým volebného lídra (lebo otvorene povedané, na post predsedu strany je Radičová mentálne slabo vybavená) - avšak fakt, že už niekoľko minút po vyhlásení druhého kola ju "politicky popravil" Eduard Kukan, odložilo logické rozhodnutie o niekoľko mesiacov. Hlasy v SDKÚ-DS síce spomínajú ako potenciálneho volebného lídra aj Ivana Mikloša, ten by však pri súčasných Ficových atakoch veľmi rýchlo obsadil tú istú pozíciu, akú po troch posledných Ficových tlačovkách opustil Mikuláš Dzurinda.
Je zjavné, že spochybňovanie financovania SDKÚ-DS bude pokračovať počas celej volebnej kampane, lebo ničím iným nemôže Fico tak efektívne odviesť pozornosť od škandálov vlastnej vlády, avšak rozdelenie pozícií vo vedení SDKÚ-DS na "konfrontačnú" (predseda strany Dzurinda sa bude snažiť vysvetľovať chyby minulosti a revanšovať za Ficove útoky) a "alternatívnu" (volebný líder sa bude koncentrovať na predstavenie alternatívy voči Smeru) je asi jediným realistickým spôsobom, ako sa pokúsiť nepripustiť, aby volebná kampaň 2010 nebola o peniazoch z rokov 2000 - 2006, ale o tom, aké osobnosti a aký program pre Slovensko ktorá strana ponúka. Z tohto hľadiska však zatiaľ figeľovcov ani sulíkovcov trestuhodne nepočuť.
Najpravdepodobnejšie možnosti, čo sa bude diať na Slovensku po 13. júni, sú dve: buď bude pokračovať Smer vo vládnutí s niektorým súčasným partnerom, alebo bude vládnuť s niektorou súčasnou opozičnou stranou. Najskôr s KDH. Z istého hľadiska by to bolo logické, pragmatické a otvorene priznajme, že do istej miery aj úľavné. Časť spoločnosti by si vydýchla, že z vlády sú preč aspoň Slota s Mečiarom, že najväčšie excesy, spojené s prvou vládou Roberta Fica, sa snáď nebudú v takej miere opakovať a tí najpokryteckejší by mohli očividne ohŕňať nos nad "kresťanskými demokratmi", ktorí sa "obetovali" v záujme pokojnejšej atmosféry.
Doterajšie vládnutie Roberta Fica totiž dostatočne preukázalo, že konštruktívne a racionálne riešenie problémov, aké prináša finančná kríza i každodenný život, sú pre Ficov vládny tím španielskou dedinou. Jediný, kto môže oceňovať jeho kľúčové rozhodnutia, sú finančné skupiny a sponzori, profitujúci z viacerých škandálnych tendrov a zmanipulovaných súťaží. Je preto úplne logické, že namiesto súboja riešení a programových vízií sa Fico sústredil na slabé miesta v minulosti ústredného protivníka. Kým to však pochopia aj jeho voliči, bude už dávno po voľbách. Pozitívne je, že poznanie na vlastnej koži je trvalé.
Róbert Kotian