Najvážnejší problém, ktorý eurozóna potrebuje okamžite riešiť, je jej zadlženosť. Tá totiž blokuje všetky pokusy na opätovné rozbehnutie ekonomiky, a tým aj zamestnanosť obyvateľstva. Dnes je zadlženosť eurozóny na úrovni zhruba 85 % HDP. V štrajkmi skúšanom Grécku je to asi 140 %, v Nemecku 80 % a Slovensko stúpa k 40 %. Prebytkové hospodárenie je v týchto časoch a v tejto časti sveta skôr ilúziou a každé ďalšie požičané peniaze (ako napríklad Grécku) sú prakticky nenávratné. Nie je z čoho. Výkonnosť ekonomík nepostačuje ani na platenie úrokov, nie ešte na splatenie istiny.
Smutné je konštatovanie, že všetky vyspelé krajiny sveta sú zadlžené. Otázka je, komu? Komu vlastne všetci pozemšťania dlhujú? Marťanom? Kto vlastne úveruje celosvetovú ekonomiku? A prečo to ten "niekto" robí, keď vie, že mu to štáty nemajú ako splatiť? O čo tu teda ide?
Ak v minulom režime boli potrebné tanky, aby bolo jasné, kto tu velí a kto má len poslúchať, tak dnes sa nátlak robí virtuálnymi zbraňami. Hlavne peniazmi a vytváraním strachu z ich nedostatku. Deficitné hospodárenie štátov eurozóny bolo a stále je vedome dofinancovávané, aby tieto štáty postupne stratili schopnosť samostatne financovať svoj chod. Všetci sa tak postupne stávame závislí od dotácií a príspevkov podivných finančných inštitúcií. Cieľom je, ako inak, moc, resp. jej globalizácia. Potom elite stačí dosah na centrálne banky a medzinárodné finančné inštitúcie ako Medzinárodný menový fond, Svetová banka či Banka pre medzinárodné platby, ktoré držia všetky zadlžené štáty pod krkom.
Keď sme dobrovoľne vstupovali do eurozónového košiara, vítali nás s úsmevmi a objatiami, sľubmi a eurodotáciami. Nevšimli sme si však, že sme tam vstúpili oblečení za poslušnú ovečku. Dnes nám Brusel jasne odkazuje, čo môžeme a čo musíme robiť. Napríklad platiť. Nielen za svoje chyby, ale aj za iných. Napríklad za lenivých Grékov s trojnásobnými dôchodkami ako majú naši dôchodcovia, za krachujúce nemecké či francúzske banky, ktoré to celé dlhodobo financovali, či za Európsku centrálnu banku, ktorá vedome prehliadala neúmerné zadlžovanie krajín eurozóny. A my platiť budeme. Veď ide o solidaritu, či nie? Hm, nie. Ide o už viditeľný prejav nadradenosti v európskych rozmeroch a jasný signál, kto tu velí a kto je len poslušný služobník. Euroovečka s evidenčným číslom 16.
To, aké opatrenia robí Brusel a jeho euroúradníci pri riešení finančnej krízy, je nesystémové odďaľovanie problému o pár týždňov či mesiacov. Výsledkom odďaľovania môžu byť len výrazné sociálne nepokoje. Ale veď už pochopme, že podstatou fungovania euroúradníkov je prerozdeľovať financie, a nie riešiť problémy.
Jediná cesta, ako si zachovať akú-takú slobodu, je prestať žiť na dlh. Platí to pre jednotlivcov, skupiny a aj štáty. Oddlženie štátov je komplikované a nie je možné bez zásadnej peňažnej reformy v rámci eurozóny. Tá by musela zmeniť mechanizmus tvorby nových peňazí a priniesť zmenu fungovania bankového systému. Inak povedané, je nutné zmeniť úlohu centrálnej banky vo vzťahu k právu tlačiť peniaze a tiež odobrať právo komerčným bankám cez systém frakčného rezervného bankovníctva vytvárať nové peniaze z ničoho (pozri www.penaznareforma.sk).
Jediná organizácia, ktorá dokáže na seba prevziať dlhy štátov eurozóny, je Európska centrálna banka, tá totiž skrachovať nemôže. Ale muselo by sa to udiať proporčne, spravodlivo, napr. riadeným prefinancovaním dlhu rovnakou sumou na každého euroobčana. Urobila by sa hrubá čiara za tým, čo bolo, dohodli nové pravidlá financovania štátov, očistilo euro aj za cenu devalvácie. Že je to útok na podstatu fungovania finančného sveta posledných 100 rokov? Stále lepšie ako čakanie na riadený či neriadený rozpad celej zóny.
Peter Karailiev, analytik