Dvadsať rokov od pádu komunistického režimu oslávime rekordným schodkom štátneho rozpočtu 2 791 mil. eur. Hoci po zohľadnení inflácie je tento výsledok len o málo horší, ako bol schodok v roku 2004, rozdiel je v tom, že minuloročný schodok nevznikol potrebou vysokých výdavkov na nevyhnutné reformy a konsolidáciu, ale, naopak, neschopnosťou dostať výdavky pod kontrolu. Aj keď sa schodok vo výške 84 mld. korún účtovne vzťahuje na uplynulý rok, jeho základy začali vznikať pred niekoľkými rokmi. Pohoda lesná, ktorá v podobe zázračne rastúcich daňových príjmov uspávala akékoľvek snahy osekávať výdavky posledné tri roky (spomeňme si na neuskutočnené znižovanie počtu štátnych zamestnancov či štátnu realitnú agentúru), nemohla trvať večne. Hospodár, ktorý v dobrých časoch nenašetril, tak nemá z čoho v zlých časoch čerpať. Štyri mld. korún z našich daní nepôjdu ani na vzdelávanie, ani na diaľnice, ale len na úroky zahraničným investorom, ktorí schodok za rok 2009 zafinancujú. Spolu s úrokmi za štátny dlh, ktorý vznikol v predchádzajúcich rokoch, tak zaplatíme dohromady na úrokoch rekordných 35 mld. Sk (ak vylúčime výdavky súvisiace s eurofondmi, tak každá desiata koruna rozpočtu pôjde na úroky).
Vláda sa dostala do problémov, lebo v tomto roku jej daňovníci odviedli o 11 % menej daní ako vlani, a hlavne o 19 % menej, ako si naplánovala. A keďže si naplánovala 12-percentný rast výdavkov, diera bola pochopiteľne na svete. Áno, je možné argumentovať, že zotrvačnosť byrokratickej mašinérie a neochota parlamentu škrtať povinné výdavky je taká veľká, že ani najpravicovejší reformátor by rozpočet za rok nevyrovnal. A že prepad daňových príjmov bol príliš veľký. To by však bolo možné tvrdiť len vtedy, keby vôbec nejaká snaha o prispôsobenie výdavkov príjmom bola. Vláda však prvý polrok strávila čakaním na "presnejšie" čísla a po prázdninách sa už hľadelo iba na nový rozpočet. Jesenná kozmetická úprava nakoniec ponechala výdavky v pôvodnej podobe a vláda tak mohla pokračovať v rastúcich výdavkoch smerom k ich konečnému 10,6-percentnému medziročnému rastu. Ekonomiku stimulovala hlavne cudzími peniazmi či peniazmi budúcich generácií. Za fiškálny stimul považuje PPP projekty, no akosi zabúda na to, že oneskorená výstavba diaľnic by nemala byť považovaná za stimulovanie ekonomiky, ale za dobiehanie zameškaného. Rovnako stimuly cez rýchlejšie čerpanie eurofondov sú v tomto roku otázne, keď príjmy rozpočtu z tejto položky boli oproti plánu o viac ako 24 mld. Sk nižšie, a teda ťažko možno hovoriť o zrýchľovaní.
Keďže štruktúra výdavkov zatiaľ nebola zverejnená, môžeme len odhadovať, čo stálo za nižším čerpaním rozpočtovaných výdavkov (o 5,6 %), a teda vo výsledku nižším schodkom rozpočtu. Vplyv bude mať nečerpanie eurofondov, pravdepodobne v rozhodujúcej miere. Z hľadiska celkového deficitu nemožno ani na nevyčerpané 2 mld. korún v kapitálových výdavkoch nazerať ako na razantné úspory.
Vláda sa v tomto roku odmietla prispôsobiť zmeneným ekonomickým podmienkam. Svojím správaním (rozumej míňaním) zároveň vytvára dojem, že sa nič nedeje a skromnosť nie je nutná. Vo svojich plánoch sa opäť spolieha na druhých, konkrétne západné ekonomiky, ktorých rastúci dopyt by mal naštartovať produkciu na Slovensku, a tým jej opäť priniesť rast daňových príjmov. Alternatívu úspor vo vlastných výdavkoch nezvažuje. Lenže ekonomický rast nemusí byť taký rýchly a schodky nie je možné donekonečna financovať zvyšovaním štátneho dlhu. Nečinnosť sa môže skončiť drastickým uťahovaním opaskov a nepríjemným zvyšovaním daní v budúcnosti.
Radovan Ďurana