Zoznam ministrov dopravy, ktorým sa nepodarilo naplniť plány s výstavbou diaľnic, sa s vysokou pravdepodobnosťou rozšíri o ďalšie meno: Ján Figeľ. Ten si pritom na stoličku šéfa rezortu sadol priam symbolicky v roku 2010 - v termíne, keď mala byť podľa pôvodných plánov ešte druhej Dzurindovej vlády autostráda medzi Bratislavou a Košicami už hotová. Vo svetle najnovších problémov s financovaním výstavby sa odhadované meškanie začína až nepríjemne blížiť k okrúhlym desiatim rokom. Otázne je prečo.
Dôvody sú vo všeobecnosti dva a sú prepojené: politika a peniaze. Výstavba bola totiž vždy vo veľkej miere o štátnych zákazkách a strihaní pások. Aj kvôli tomu sa až pričasto začínalo odznova, pričasto sa menili pravidlá hry. Výsledok je ten, že termín dokončenia diaľnice D si trúfne odhadnúť asi málokto.
Už za Mečiarovej vlády sa tvrdilo, že diaľnice stavané na Slovensku sú pridrahé a na tom sa až do dnešných dní nezmenilo nič. Rovnako sa nič nezmenilo ani na tom, že politici si kvôli naháňaniu preferencií vytyčovali nereálne ciele. Za Mečiara sa strihali pásky za účasti zahraničných celebrít typu Claudia Schiffer či Gerárd Depardieu. Prekážkou nebolo ani to, že cesta bola dostavaná iba v polprofile.
Prvá Dzurindova vláda potom celý proces pribrzdila a diaľnice sa chystala stavať lacnejšie. Pozastavenie výstavby potom Robert Fico obúchaval pravici o hlavu s takou vervou, že dnes si už na podobné šliapnutie na brzdu nik netrúfne. V druhej Dzurindovej vláde sa diaľnice dostali opäť do popredia, a ako termín dokončenia "déjednotky" sa začal spomínať rok 2010, o ktorom už vieme, ako dopadol. Nedodržal sa ani záväzok dzurindovcov zakotvený v investičnej zmluve s Kia Motors postaviť do novembra roku 2006 diaľnicu do Žiliny. Posledný úsek ponad Považskú Bystricu bol slávnostne otvorený až 30. mája 2010.
Prokopovičov nástupca Ľubomír Vážny pokračoval v nastolenom trende. Teda kde to bolo možné, tak začal odznova. Za obeť padol napríklad ešte Dzurindovou vládou pripravený pilotný projekt PPP, potom sa chvíľu prešľapovalo na mieste, aby sa neskôr plán PPP projektov znova oživil, a to priam v megalomanskej miere. Všetko to prehodnocovanie, rušenie a oživovanie však ministrovi nezabránilo, aby pomaly do poslednej chvíle netvrdil, že plán postaviť cestu do Košíc v roku 2010 platí.
Potom nastúpil Ján Figeľ a zasa sa začalo všetko prehodnocovať a rušiť (aj za asistencie koaličných partnerov). Teraz sa tak opäť dostávame do fázy prešľapovania na mieste - spôsobenej nerozhodnosťou, protestmi ochranárov, chýbajúcimi peniazmi, námietkami stavebných firiem či námietkami Európskej komisie.
Platí totiž, že keď sa už niečo podarí utriasť, príde nová vláda a plechovkou plnou bubliniek intenzívne zatrasie. Potom sa čaká, kým sa usadí pena. A tak sa tendre rušia preto, že sú predražené, aby tie nové prípadne niekto nový zrušil z toho istého dôvodu. Popritom sa všetci vyhovárajú na to i ono, od finančnej krízy až po problémy s výkupom pozemkov. V mene rýchlejšej výstavby sa štát často pokúsil získať čas na úkor dodržiavania ľudských práv či pravidiel ochrany prírody. To všetko sa mu potom zvyklo vrátiť ako bumerang.
Výsledkom je, že rozumnom čase a za rozumné peniaze diaľnice na Slovensku postavené nebudú. Najmä ak sa bude každé štyri roky meniť vláda. Na to sa však staviť nedá. Figeľovo meno tak na zozname meškajúcich ministrov dopravy nebude to posledné. Dúfať môžeme iba v to, že bude predposledné.
Lukáš Pardubský
autor je žurnalista