Európski predstavitelia sa s gréckym dlhovým problémom vyrovnali ťažko. Hlavy vlád Európskej únie a Európska centrálna banka odmietli predstavu angažmán Medzinárodného menového fondu, aj keď mali záložný plán. Len ťažko sa možno vyhnúť úsudku, že čiastočnou motiváciou na to bola nechuť francúzskeho prezidenta Nicolasa Sakrozyho pozerať sa, ako na záchranu eurozóny z Washingtonu prichádza Dominique Strauss-Kahn, generálny riaditeľ MMF. Isteže pre budúce francúzske prezidentské voľby je Strauss-Kahn pravdepodobným socialistickým vyzývateľom Sarkozyho.
Je Grécko príslovečným "kanárikom v bani“ - varovaním, ktoré nám hovorí, že európska menová únia je na pokraji rozpadu, keď tri krajiny zo známej skupiny "prasiat“, teda PIGS (Portugalsko, Taliansko a Španielsko), čakajú v poradí na dominový pád? George Soros sa obáva, že to tak môže byť a dáva eurozóne len 50-percentnú nádej na prežitie v jej súčasnej podobe.
Epizóda nepochybne zdôraznila nedostatky v správe eura - nedostatky, ktoré pre tých, ktorí sa na vzniku spoločnej meny podieľali, nie sú prekvapením. Helmut Kohl, jeden z hlavných tvorcov eura, v roku 1991 vyhlásil, že "predstava udržania hospodárskej a menovej únie dlhší čas bez politickej únie je mylná“. Margaret Thatcherová z opozičného tábora vo svojich pamätiach zasa píše: "Som presvedčená, že jednotná európska mena nevyhnutne zle dopadne, ekonomicky, politicky, ba spoločensky, keďže je stále nejasné, kedy, pri akej príležitosti a s akými dôsledkami k tomu dôjde.“ Grécky preklad jej knihy by teraz zrejme šiel na odbyt.
Mnohí európski lídri síce ani s jednou z týchto apokalyptických prognóz nemusia súhlasiť, a predsa spejú k názoru, že zmena je nutná, a že grécky prípad odhalil kaz v samotnom jadre projektu. Sarkozy napríklad oživil starú francúzsku argumentáciu v prospech istej formy ekonomickej vlády v Európe ako protiváhy ECB.
Francúzi tento návrh obvykle presadzujú, aby získali určitú páku na menové rozhodnutia ECB, ktoré občas pokladajú za nepriateľské voči rastu a zamestnanosti, alebo aby ostatným krajinám bránili v pokračovaní nečestných daňových politík (pričom ako "nečestná“ sa obvykle definuje sadzba dane nižšia než príslušná sadzba vo Francúzsku).
Nemci skôr tieto argumenty zhadzovali zo stola, ale teraz sa na ne trochu viac kladie dôraz. Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble sa však zameriava na problematiku členov vo finančnej tiesni a predložil návrh na vznik Európskeho menového fondu (EMF), ktorý by poskytoval pomoc krajinám, keď sa dostanú do problémov tak ako Grécko, zhruba podľa modelu MMF. Táto myšlienka má v sebe logiku. Nevýhodou je, že by vyžadovala zmenu v európskych zmluvách, čo zase vyžaduje jednomyseľné rozhodnutie 27 krajín a v niektorých štátoch úspech v referende, okrem iného v Británii, pokiaľ tam v nadchádzajúcich všeobecných voľbách zvíťazia konzervatívci Davida Camerona.
Po negatívnych výsledkoch referend vo Francúzsku, v Holandsku a Írsku v súvislosti s otázkou európskej ústavnej reformy je takmer nepredstaviteľné, že by hlavy vlád EÚ súhlasili s tým, že sa znova vydajú tou istou cestou. Rozhodne by nebolo možné ničoho dosiahnuť v časových lehotách, ktoré by ostatným "prasiatkam“ zo skupiny PIGS priniesli istú úľavu. To by z nich bola jaternicová kaša a jaternice, než by sa dospelo k nejakej dohode.
V krátkodobom výhľade teda bude možné využiť MMF, ak bude tento typ pomoci potrebný, a Sarkozy bude musieť prehltnúť svoju hrdosť. Je však v krátkodobom horizonte skutočne potrebné EMF? Myslím si, že nie. Nevyhnutne nutná nie je podľa môjho názoru ani európska ekonomická vláda. Potrebná je však kolektívna dohoda na fiškálnu disciplínu a oživenie Paktu stability a rastu, od ktorého sa nemúdro ustúpilo - je iróniou, že práve vtedy, keď sa jeho pravidlá zdali veľmi prísne Francúzom a Nemcom.
Európski lídri by mali nazrieť do materiálu Euromena bez štátu od Otrama Issinga, ktorý bol zverejnený v decembri 2008, ešte pre prepuknutím krízy dlhov. Issing, hlavný ekonóm ECB v rokoch jej formovania, vie o tom, ako menová únia v praxi funguje, viac než ktorýkoľvek iný smrteľník. Je presvedčený, že i Pakt stability a rastu obsahuje pravidlá, ktoré sú na fungovanie menovej únie nevyhnutné. Nie je potrebné, aby koordinácia makroekonomických politík zašla ešte za tieto pravidlá.
Európa nepotrebuje francúzsky plán koordinácie daňových politík ani ďalší Medzinárodný menový fond, ale je nutné zachovávať fiškálnu disciplínu, aby sa zabránilo tomu, že sa niektoré krajiny zvezú načierno, ako podľa všetkých urobili Gréci. Predpokladali zrejme, že zvyšok Európy bude pokračujúce vysoké deficity prehliadať, a že vďaka členstvu v eurozóne bude trh na ich dlhy pozerať rovnako ako na nemecké štátne dlhopisy, avšak emitované priateľskými a prívetivými ľuďmi v príjemnej atmosfére a s pohárom ouza mimo protokolu. Pôvodný pakt počítal so stropom fiškálnych deficitov vo výške 3 % HDP, okrem mimoriadnych okolností. Investori veľmi dobre chápu, že práve teraz také okolnosti nastali a financovanie tam, kde je treba a politický štít pre vlády, ktoré budú musieť zavádzať rázne opatrenia na poli verejných výdavkov a daní. Fiškálna disciplína nepôsobí tak vizionársky ako "ekonomická vláda“. Lenže Európska únia trpí nadmierou "vízie“ a nedostatkom praktických rozpočtových opatrení. Je načase obnoviť v tejto veci rovnováhu, inak sa zhmotní Sorosova temná predpoveď.
Howard Davies, bývalý predseda britského Úradu pre finančné služby a bývalý viceguvernér britskej centrálnej banky, je v súčasnosti riaditeľom London School of Economics. Jeho najnovšia kniha je Banking on the Future s podtitulom Pád a vzostup centrálneho bankovníctva.