S krízou, ktorá je prejavom disparít v ekonomike, sú spojené viaceré negatívne javy, akými sú najmä rast nezamestnanosti a pokles produkcie v dôsledku poklesu odbytu. Vlády v snahe eliminovať tieto negatívne javy používajú rôzne opatrenia.
Jednou skupinou vládami používaných opatrení sú vládne stimuly. Druhou skupinou, ktorá je spojená s monetárnymi opatreniami, sa v tomto článku nebudeme zaoberať. Medzi najčastejšie formy vládnych stimulov patria vládne investície (najmä do infraštruktúry), vládne zákazky, príspevky na podporu predaja vybraných výrobkov (šrotovné), príspevky na udržanie pracovníkov, vytváranie sociálnych podnikov.
Vlády na tieto účely používajú prostriedky, ktoré vybrali formou daní od tých subjektov spoločnosti (podniky, zamestnanci), ktoré vytvárajú nové hodnoty. V prípade nedostatku prostriedkov získaných výberom daní sa vlády tiež uchyľujú k požičiavaniu si peňazí, a to najmä formou vydávania vládnych dlhopisov.
Pozrime sa bližšie na úžitok vyplývajúci z vládnych stimulov. V prvom rade však treba zopakovať, že kríza je prejavom disproporcií medzi produkčnými možnosťami na jednej strane a dopytom na druhej strane. Riešenie týchto disproporcií spočíva v zmene štruktúry produkcie, t. j. treba zreštrukturalizovať stranu produkcie tak, aby lepšie zodpovedala strane dopytu. Nie naopak! Čo však robia vlády svojimi stimulmi? Vlády, konajúce v zajatí poučiek lorda Keynesa, sa svojimi stimulačnými balíčkami snažia nahrádzať výpadky na strane spotreby. Dochádza k podpore bezprostrednej spotreby na úkor investovania do ziskovejších odvetví. Finančné stimuly orientujú prácu a kapitál na produkciu výrobkov a služieb, ktoré sú menej potrebné. Podporuje sa tým menej efektívne využívanie vzácnych zdrojov. Vlády namiesto toho, aby umožnili riešiť disparity medzi produkciou a dopytom, svojimi zásahmi odsúvajú riešenie do budúcnosti. Navyše pritom plytvajú zdrojmi, ktoré by mohli byť výrazne efektívnejšie použité v prospech členov spoločnosti, a to na základe rozvoja nových výrob.
Okrem chybného smerovania stimulov (do menej ziskových odvetví) samotné použitie neobstojí v komparácii s investíciami súkromného sektora. Dôvod je jednoduchý. Sú to vyvolané dodatočné náklady. Ako bolo vyššie spomenuté, vlády používajú zdroje získané z daní. V rámci Európskej únie je každé euro, ktoré vlády použijú na niektorý zo stimulov, vopred zaťažené nákladmi v priemernej výške cca 23 % (údaj Eurostatu z roku 2008). Toľko totiž predstavujú náklady na platy a odmeny zamestnancov vládneho sektora v rámci všetkých 27 krajín EÚ z celkového objemu vybraných daní a odvodov. V porovnaní so súkromným sektorom je každá takáto vládna investícia z hľadiska efektívnosti odsúdená na neúspech. Tam, kde vlády vynaložia 1 euro, súkromníkovi na dosiahnutie rovnakého výsledného efektu stačí vynaložiť len 77 centov.
S rastúcim objemom vládnych stimulov je spojené riziko zvyšovania daní. K zvýšeniu daní môže dôjsť bezprostredne, alebo neskôr z dôvodu nutnosti splácania vládneho dlhu. Rozhodnutie je determinované predovšetkým politickými aspektmi, a to najmä z hľadiska schopnosti demagogickej manipulácie s verejnou mienkou.
Každé zvýšenie daní má negatívne účinky na produkciu podnikov. Zvýšenie daní má za následok buď zvýšenie cien produktov, a tým zníženie objemu ich predaja, alebo má za následok zníženie objemu prostriedkov na investície. Taktiež môže odradzovať od samotného investovania. Z hľadiska rozvoja ekonomiky má najzhubnejší vplyv zvyšovanie daní zo zisku podnikov. Vyššie dane majú za následok nižšiu zamestnanosť (pritom vlády majú v programe zvyšovanie zamestnanosti!) a menšiu mieru akumulácie kapitálu, bez čoho nie je možný reálny rozvoj a prosperita všetkých členov spoločnosti. Podobné negatívne efekty má aj zvýšenie daní z osobných príjmov.
Ak sa vrátime k meritu problému o užitočnosti vládnych stimulov, odpoveďou je, že vládne stimuly nepomáhajú, ale, naopak, sú pre ekonomiku škodlivé. Deklarácie o užitočnosti a prospešnosti vládnych stimulov zaváňajú buď falošnosťou, alebo nekompetentnosťou.