Ak by existoval neformálny európsky šampionát v pouličných protestoch, potom Grécko a Francúzsko by boli dvaja pravidelní víťazi. Zamestnanci týchto krajín štrajkujú a demonštrujú s takým apetítom a frekvenciou, ktorá zatieňuje ich európskych súperov.
V Grécku štrajkujúci zablokovali prístup k Akropole, protestujúc proti prepúšťaniu. Polícia ich rozohnala slzotvorným plynom. Demonštrantov vo Francúzsku do ulíc vytiahli protesty proti zvýšeniu veku odchodu do dôchodku.
Zdá sa, že Francúzi si štrajkovanie užívajú. Minulý týždeň išlo o mierne festivalovú atmosféru: vlajky, bubny, fakle, skandovanie a maškarné kostýmy. Trochu smiešne je, keď na ochranu dôchodkov štrajkujú aj školáci. To by mohlo zvádzať k myšlienke nevšímať si toto pouličné divadlo a k predpokladu, že skutočné rozhodnutia sa robia inde. To by bola chyba.
O snahách zachrániť Európu od dlhových problémov prostredníctvom novej regulácie Európskej únie divoko debatovali ministri aj tento týždeň. Väčšina predostretých návrhov bola nerealistická. Keďže únia nebude schopná zaviesť fiškálnu disciplínu z centra, bude sa musieť tak urobiť v jednotlivých krajinách.
Európski lídri neprijímajú možnosť zlyhania úsilia pri reforme pravidiel. Avšak ak sa pozrieme na návrhy, je ťažko načrtnúť iné závery. Pôvodný pakt stability a rastu, ktorý mal slúžiť na dodržiavanie rozpočtovej disciplíny krajín, sa v roku 2003 zmenil na obláčik dymu, keď sa ukázalo, že ani Francúzsko, ani Nemecko nemajú vôľu nechať sa pokutovať úniou za prekročenie schodku nad tri percentá HDP.
V súčasnosti "jastrabi pre schodok" najmä z Nemecka pretláčajú drsnejšie sankcie pre krajiny s nadmerným deficitom. Nemci presadzujú, aby krajiny s deficitom príliš prevyšujúcim tri percentá HDP stratili hlasovacie právo v rámci únie. V súčasnosti by to znamenalo, že väčšina členov únie by nemo sedela okolo stola bez možnosti vyjadriť sa k dôležitým otázkam. Francúzsko s deficitom okolo osem percent HDP by definitívne stratilo hlas. Skúste to vysvetliť prezidentovi Nicolasovi Sarkozymu.
Hrozba európskych pokút alebo odobratia hlasovacích práv bez ohľadu na to, ako je úprimne myslená, je v podstate prázdna. Jedna hrozba je však účinná -- a funguje na politikov aj na verejnosť. Je to hrozba národného bankrotu.
Ak sa krajiny dostanú na skutočné dno -- ak zistia, že im trhy už nechcú požičať -- tak prestáva zábava a začína sa ťažká drina pri návrate k rozpočtovej disciplíne. Únia sa zdráha vyskúšať túto teóriu zo strachu pred "rozšírením nákazy" v čase, keď sa národné krízy rozliezajú po Európe. Skúsenosti hovoria, že trhová disciplína by bola efektívnejšia ako nové pravidlá únie.
Z tohto pohľadu sú príbehy Grécka a Francúzska aj napriek spoločným črtám rozdielne. Gréci sa tento rok dostali na pokraj národného bankrotu. Po pomoci Medzinárodného menového fondu a únie začali Atény konať seriózne. Za rok znížili deficit o polovicu a sformulovali hodnoverné plány smerujúce k vyrovnanému rozpočtu. Vláda sa postavila čelom k protestujúcim a pokračuje v práci. Možnosť čiastočného nesplácania dlhu však ostáva. Aj napriek tomu, že Grécko urobilo reformy v rozpočte a na trhu práce, ktoré boli pred pár rokmi nemysliteľné.
Francúzi si napriek všetkému neuvedomujú vážnosť situácie. Návrh vlády zvýšiť vek odchodu do dôchodku zo 60 na 62 je slabou reformou, ak si to porovnáme so znižovaním miezd, dôchodkov a výhod presadzovaných v dlhom zaťažených krajinách, ako sú Grécko, Španielsko, Írsko či Veľká Británia. A tieto Francúzmi navrhované reformy vytiahli demonštrantov do ulíc. Možno je potrebná nefalšovaná rozpočtová kríza na to, aby si Francúzi uvedomili, že platí to, čo svojho času povedala Margaret Tatcherová: "Neexistuje iná alternatíva."
Gideon Rachman
komentátor Financial Times