Tak zrejme uvažuje Európska komisia, keď navrhuje zaviesť daň z finančných transakcií. Ide o zatiaľ poslednú reakciu Bruselu na hnisajúce problémy európskeho rastu a financií.
Stávka na emócie
Emočná lákavosť dane uvalenej na všetky finančné transakcie je bez diskusie. Bežní Európania musia platiť daň z pridanej hodnoty z väčšiny tovarov a služieb, ktoré si kúpia – prečo teda nezdaniť aj nákupy akcií, dlhopisov a všetkých možných derivátov? Takáto daň nepochybne zasiahne zámožných jednotlivcov a finančné firmy oveľa viac než kohokoľvek iného a okrem toho prinesie hromadu príjmov.
Európska komisia odhaduje, že navrhovaná daň vo výške len 0,1 percenta na obchody s akciami a dlhopismi, a 0,01 percenta na deriváty vynesie viac ako 50 miliárd eur ročne. A ako bonus obmedzí destabilizujúce špekulácie na finančných trhoch.
Kiežby to bolo také jednoduché. Zdanenie ziskov a bonusov finančných spoločností by sa, samozrejme, malo upraviť tak, aby sa viac podobalo zdaneniu iných ekonomických činností.
Nadmernému investovaniu s vypožičanými peniazmi treba pritiahnuť opraty. Návrat na úroveň makroekonomickej a finančnej stability, aká existovala pred rokom 2007, by podporil rast. Avšak aj keď je daň z finančných transakcií maznáčikom popredných liberálnych ekonomických komentátorov aj robinhoodovských mimovládnych organizácií, bohužiaľ, predstavuje mimoriadne zavádzajúci prístup k dosahovaniu týchto chvályhodných cieľov.
Pravdou je, že veľkí myslitelia, ako boli John Maynard Keynes alebo nositeľ Nobelovej ceny James Tobin, prichádzali s rôznymi nápadmi na zdanenie finančných transakcií ako spôsobu, ako znížiť ekonomickú nestálosť. Odvtedy si však táto myšlienka získala veľkú pozornosť mnohých ekonomických bádateľov a úprimne povedané, možno len ťažko vyhlásiť, že ju výsledky ich výskumu podporujú.
Daň verzus výnos
Podobné dane nepochybne znižujú likviditu na finančných trhoch. A pri menšom počte obchodov sa zníži aj informačná hodnota ceny. Teoretické výsledky ani výsledky simulácií pritom nenaznačujú žiadny viditeľný pokles volatility. A hoci výber takého veľkého objemu peňazí pri takej nízkej daňovej sadzbe vyzerá skvele, znižujúci sa objem obchodov by výrazne obmedzil daňovú základňu. V dôsledku toho by bol konečný daňový výnos pravdepodobne sklamaním, ako zistilo pred dvadsiatimi rokmi Švédsko, keď sa tiež pokúsilo zdaniť finančné transakcie.
Ešte horšie je, že daňové zaťaženie by sa z dlhodobého hľadiska presunulo inam. Vyššie dane z transakcií zvyšujú kapitálové náklady, čo v konečnom dôsledku znižuje objem investícií. A pri nižšom základnom imaní firiem by mala ich výkonnosť klesajúcu tendenciu, čo by znížilo vládne príjmy a odkrojilo značný diel z priameho výnosu dane.
Mzdy by dlhodobo klesli a podstatnú časť nákladov by nakoniec odniesli obyčajní zamestnanci. V širšom kontexte navyše platí, že daň z transakcií porušuje všeobecnú zásadu verejných financií, podľa ktorej je neefektívne zdaňovať stredné články výrobného procesu, najmä ak sú vysoko pohyblivé a dokážu pružne reagovať.
Proti skúsenostiam
Toto všetko je dobre známe, hoci prominentní lídri, politici a filantropi tieto skutočnosti radšej ignorujú. Európska komisia dozaista dostala silné varovanie od Oddelenie fiškálnych záležitostí Medzinárodného menového fondu, ktorého ekonómovia dôkladne zdokumentovali klady a zápory dane z transakcií. Prečo teda komisia s touto myšlienkou prišla?
Najprívetivejšia interpretácia znie tak, že komisia jednoducho neverí odhadom a analýzam ekonómov a považuje daň z finančných transakcií za reálnejšiu, než sa bežne pripúšťa. Pravdou je, že vlády latinskoamerických štátov, najmä brazílske orgány, dokázali vyťažiť z daní na bankové výbery (čo je akási hrubá verzia dane z finančných transakcií) vyššie príjmy, ako väčšina analytikov pokladala za možné. Dlhodobá rastová bilancia Latinskej Ameriky je však na druhej strane sotva dobrou reklamou na tento prístup a po zohľadnení stratených daňových výnosov v dôsledku nižšieho HDP by bol fiškálny výsledok bezpochyby ešte o niečo menej pôsobivý.
Rovnako je možné, že Európania dospeli k záveru, že politické výhody zavedenia dane majú väčšiu váhu ako jej ekonomické slabiny. Koniec koncov možno argumentovať tým, že táto daň je pre verejnosť takým inštinktívnym lákadlom, že ju nedokážu blokovať ani politicky silné finančné záujmy. Človek by túto myšlienku takmer prijal za svoju, keby táto daň nebola dlhodobo taká kontraproduktívna, že nie je vôbec jasné, či by jej zavedenie bolo lepšie ako nič.
Existujú aj cynickejšie výklady motívov komisie. Možno si príslušní činitelia všimli, že prakticky všetko je už v Európe zdanené. Namiesto toho, aby teda financovali inštitúcie Európskej únie prostredníctvom vyšších výberov z už existujúcich daňových základní, usilujú sa radšej o zhodu v otázke nových príjmových zdrojov. Alebo si možno komisia uvedomuje, že daň z finančných transakcií bude kvôli sporom v rámci Európy mŕtvo narodeným dieťaťom, a jednoducho chce vytrieskať z tohto nesmierne populárneho návrhu politický kapitál.
Keď v roku 2008 naplno vypukla finančná kríza, vyhlásil bývalý šéf amerického Fedu Paul Volcker, že jedinou zmysluplnou finančnou inováciou za posledné desaťročia bol bankomat. A oscarový dokument Zo zákulisia krízy poukazuje na skutočnosť, že nikto z ľudí, ktorých iné, menej užitočné inovácie pomohli vyvolať finančnú krízu – teda politici, finančníci a mnoho ďalších osôb – za to nezaplatil žiadnu skutočnú cenu.
Stručne povedané, existuje dostatok dôvodov mať na finančníkov zlosť a metódy ich fungovania je skutočne potrebné zmeniť. Daň z finančných transakcií však napriek vznešenému intelektuálnemu pôvodu nie je na problémy Európy – ani sveta – správnym riešením.
Vizitka
Kenneth Rogoff je profesorom ekonómie a verejnej politiky na Harvardovej univerzite. V minulosti pôsobil ako hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu.