V časoch, keď tu medzi neznalcami niekoľko dní panovala eufória z toho, že Robert Fico dostal od Ústavného súdu dve zauchá za sebou, som sa v týchto novinách zastal jeho práva presadiť vlastné regulačné predstavy aj v zdravotníctve, ak pre ne nájde podporu väčšiny. To isté som nútený zopakovať v replike na znovu sa objavivšie názory, že ústava nedovoľuje parlamentu zbaviť zdravotné poisťovne ich nároku na zisk z odvodov.
Celá vec má niekoľko vrstiev. Začnem zoširoka.
Vláda mŕtvej ruky
Tendencia projektovať záležitosti, ktoré sú vo svojej podstate čisto regulačnými otázkami, ako vec ochrany ľudských práv a ústavnosti, je presne tá tendencia, ktorá v štátoch blahobytu privodila ich verejným priestorom zápchu nárokmi -- nárokmi, o rozsahu a podmienkach uplatnenia ktorých už nemajú rozhodovať ľudia prostredníctvom svojich volených zástupcov, ale právnické kabinety, zbavené akejkoľvek zodpovednosti za hľadanie zdrojov na financovanie týchto nárokov a zároveň imunizované pred potrebou obnovy vlastného mandátu.
So starosťou o demokraciu nemá toto úsilie nič spoločné. Naopak. V skutočnosti vedie k tzv. vláde mŕtvej ruky, čiže k viazaniu aktuálnych reprezentácií a ich voličov rozhodnutiami tých predchádzajúcich. V plastickej, a len mierne zjednodušujúcej skratke, milión dvestotisíc ľudí, ktorí dali hlas Smeru, nemá pri tejto logike nárok presadiť si v otázke zákonnej (zákonnej, nie ústavnej!) regulácie zdravotného poistenia svoje, lebo desať, dvadsať alebo päť rokov pred nimi si iný milión voličov cez svojich zástupcov v parlamente presadil niečo iné.
Nevypovedateľná zmenka
Získavanie mandátu v slobodných voľbách je získavanie mandátu na realizáciu konkrétnej regulačnej agendy. Ak mandát, získaný v čase X, má znamenať možnosť niečo bežnou väčšinou zaviesť, ale mandát, získaný v čase X + 10, už neznamená možnosť to rovnakou väčšinou zmeniť, zbavuje to voľby ich najzákladnejšieho účelu.
Ľudské právo presadiť si v parlamente zmenku na rentu, a potom touto zmenkou naveky mávať ako nevypovedateľnou, neexistuje. Nepozná ho ani francúzska listina práv, ani jej americká obdoba, ani povojnová nemecká konštitucionalistika, ani štrasburský dohovor, ani bruselská charta základných práv, ani dielo bulharského básnika Ivana Vazova, ktorý má v Bratislave ulicu, ani nič iné, o čom by sa dalo tvrdiť, že sa na tom zhodla niektorá z množstva domácich ústavotvorných generácií. Rámcovať slovenskú debatu o zdravotnom poistení cez prizmu nadobudnutých práv kapitálu znamená vytesniť politiku v jej najpravejšom zmysle slova z diskurzu o výsostne politických otázkach.
Ani Dlhý, ani Bystrozraký
V konkrétnostiach sa znovu vraciam k tomu, čo som avizoval pred tým vyše rokom: problém so zákonom, ktorý prijal prvý Ficov parlament, bol skôr v nástrojoch ako v cieľoch a bol dôsledkom nekompetentnej legislatívnej roboty.
Iste, najpohodlnejšie riešenie dnes spočíva v zrušení zdravotných odvodov ako takých, čo je opatrenie, ktoré má aj mnoho iných opodstatnení, než len toto. Avšak aj v prípade, ak práve na toto nenájde 83-ka dosť odvahy, existuje viacero spôsobov, akým sa použitie verejnoprávnych odvodov dá limitovať tak, aby slúžili výlučne verejnoprávnym účelom.
A na záver oblúkom k politike, ale tej akože malej. Boj za zachovanie zisku zdravotných poisťovní je nielen hodnotovo vychýlený, ale je zároveň nerozumný aj z taktického hľadiska. Stane sa to, a stane sa to relatívne rýchlo, že Košice už nebudú stáť v ceste. Namiesto stráženia stratenej varty by novinári mali skúmať, kde a ako veľkoryso bude premiér toto svoje symbolické víťazstvo kompenzovať niektorým konkrétnym (nijako zvlášť dlhým ani bystrozrakým) podielnikom systému zdravotného poistenia na Slovensku a opoziční politici by svoju energiu mali venovať skôr úsiliu zachrániť z druhého dôchodkového piliera, čo sa z neho zachrániť bude dať.
Radoslav Procházka
Autor je podpredseda Ústavnoprávneho výboru NR SR