Politickí predstavitelia všetkých relevantných strán na Slovensku pozitívne oceňujú zmluvu, ktorú dohodli lídri krajín Európskej únie. Zmluva o stabilite, koordinácii a spravovaní ekonomickej a monetárnej únie, ktorú odobrilo 25 z 27 lídrov, si kladie za cieľ dosiahnuť jej hladké fungovanie.
Je to však ilúzia, a to napriek tomu, že by sa táto zmluva ako celok mohla zdať ako progresívna záležitosť, ktorá pomôže skrotiť nehospodárne vlády eurozóny, a to najmä uplatnením prísneho kritéria uvedeného v článku tri. Podľa neho štrukturálny deficit nesmie prekročiť 0,5 percenta hrubého domáceho produktu (výnimočne jedno percento). Snahu o elimináciu deficitov, a teda zodpovedné hospodárenie, treba oceniť, avšak konštrukcia zmluvy nie je dobrá minimálne z dvoch dôvodov.
Po prvé, treba si uvedomiť, že krajiny sa dostali do problémov z dôvodov ďalej neudržateľného modelu spravovania krajín. Existujúci model sociálneho blahobytu so školstvom, zdravotníctvom, sociálnou podporou a s dôchodkovým systémom, je postavený na financovaní primárne z verejných zdrojov.
Vlády v Európskej únii na jeho udržanie však berú už približne polovicu zdrojov vytvorených produktívnou sférou. Z vývoja čoraz rastúcej zadlženosti však vyplýva, že táto suma vôbec nestačí. Preto sa aj krajiny únie v ostatnom desaťročí výrazne zadlžovali. Teraz sa však, v zmysle zmluvy, bude od vlád chcieť, aby sa krajiny ďalej nezadlžovali.
Kabinety budú mať len dve možnosti, a to zvýšiť dane alebo znížiť výdavky, resp. ich kombináciu. Každé zvýšenie daní, ktoré sa bude týkať produktívnej sféry, bude kontraproduktívne, lebo bude znižovať možnosti ekonomického rozvoja, čo vo svojom dôsledku povedie k postupnému zníženiu výberu daní. Navyše ďalšie zvýšenie aj tak vysokých daní bude znamenať odlev kapitálu do iných krajín mimo EÚ. Situácia s vysokou pravdepodobnosťou povedie k eskalácii sociálneho napätia.
Zníženie výdavkov, ktoré ak nebude sprevádzané zásadnými štrukturálnymi reformami, sa dotkne sociálnych vymožeností tak zamestnancov verejnej správy, ako aj ostatných dotknutých skupín obyvateľstva (dôchodcovia, chorí, sociálne odkázaní). Škrtanie výdavkov bez štrukturálnych reforiem povedie k nepokojom, ktorých adresátom budú národné vlády a Brusel. Dá sa tiež očakávať, že napĺňaniu stanovených kritérií bude pomáhať Európska centrálna banka svojou monetárnou politikou emitovania ničím nekrytých peňazí. Dôsledkom bude rastúca inflácia, ktorá najviac dopadne na tých najchudobnejších a tiež na strednú vrstvu. Bohužiaľ, vládam, vrátane exekutívy v Bruseli, ani len nezíde na um, že na riešenie problému zadlženosti je potrebné radikálnym spôsobom zmeniť model spravovania krajiny.
Po druhé, zmluva vytvára základné predpoklady na kontrolu chodu krajín eurozóny bruselskými úradníkmi. Jasne to vyplýva z článku 11, v ktorom sa uvádza, že „zmluvné strany budú v predstihu prerokúvať všetky zásadné hospodárske reformy a prípadne ich koordinovať, a to so zapojením orgánov EÚ“.
Tento článok znamená, že bruselskí úradníci budú môcť ovplyvňovať hospodárske zámery krajín. Pre krajinu môže byť veľký problém uskutočniť dobrú reformu, ak tá nebude zapadať do myšlienkového konceptu rozmýšľania úradníkov v Bruseli. Tak isto aj národné parlamenty sa vinou článku 13 dostávajú do určitej závislosti od Európskeho parlamentu.
Spomínané články sa dajú chápať ako využitie eurokrízy na vytváranie inštitucionálnych predpokladov na vytvorenie fiškálnej únie, ktorá znamená ďalšiu centralizáciu moci na úkor národných vlád a parlamentov. História nás však učí, že centralizácia nevedie k prosperite a rozvoju tvorivého potenciálu ľudí, ale práve naopak, k postupnému ekonomickému a morálnemu úpadku.
Rudolf Požgay, Slovenská asociácia pre znalostnú spoločnosť