Vláda svojím uznesením vyhlásila núdzový stav vo vybraných nemocničných zariadeniach, uložila tam zamestnaným lekárom pracovnú povinnosť na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a zakázala im uplatňovanie práva na štrajk.
Je otázne, čo vyhlásenie núdzového stavu vyriešilo, alebo akým spôsobom zabezpečilo ďalšie fungovanie nemocníc. Na zreteli treba mať skutočnosť, že núdzový stav nemôže trvať dlhšie ako 90 dní. Ako by štát zabezpečil poskytovanie zdravotnej starostlivosti po ich uplynutí? Bez spornosti neostávajú ani podmienky, za ktorých bol núdzový stav vyhlásený, ani spôsob jeho vyhlásenia (v uznesení vlády nie je uvedené, na aký čas núdzový stav vyhlásila). Rovnako je však otázne, či na extrémne kroky štátu reagovali lekári primeraným spôsobom. Mnoho z nich napriek uloženej pracovnej povinnosti nenastúpilo do práce. Ako možno z hľadiska platného práva vidieť tento stav?
Každý zásah do práv jednotlivca zo strany štátu je vnímaný bolestivo. V núdzovom stave však štát využíva svoje mocenské postavenie a zasahuje do práv jednotlivcov neštandardným spôsobom. Lekári svojím konaním prejavili odpor k reštrikciám, ktoré voči ním štát použil. Ústava síce občanom priznáva právo na odpor, no v ústave je aj presne vymedzený jeho obsah.
Právo na odpor vznikne len za podmienok, ak je znemožnená činnosť ústavných orgánov a zároveň je znemožnené použitie zákonných prostriedkov. Navyše odpor môže smerovať len proti tomu, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd, ktoré sú ústavou garantované. Právo na odpor je teda krajným a extrémnym prostriedkom obrany občanov proti nezákonnému násiliu zo strany kohokoľvek, kto ohrozuje základné ľudské práva a slobody, a to v situácii keď tieto práva a slobody nemôžu byť účinne bránené štátnou a súdnou mocou. Typickým príkladom takejto situácie je napríklad vojenský puč. Použitie práva na odpor prichádza do úvahy len vtedy, keď štát nemôže, alebo nechce, prostredníctvom orgánov verejnej moci zabezpečiť ochranu ľudských práv a slobôd, a to až po vyčerpaní všetkých ostatných možností priznaných právnym poriadkom. Ani lekári, ani ich odboroví zástupcovia, však tieto možnosti nevyužili. Správanie sa lekárov v tejto situácii teda nemožno hodnotiť ako využitie práva na odpor.
Uznesenie vlády je záväzné, pokiaľ Ústavný súd nerozhodne o jeho nezákonnosti. Aj napriek tomu, že je vnímané ako nespravodlivé. Treba odlíšiť filozofickú kategóriu spravodlivosti od právneho stavu. Ak lekár nenastúpi v čase núdzového stavu do práce, porušuje tým povinnosť, ktorá mu je štátom na základe zákona uložená. Realizácia oprávnenia na použitie takéhoto donútenia vládou nemôže byť chápaná ako porušovanie demokratických princípov.
Ak sa lekári zachovali tak, že do práce neprišli bezdôvodne (vynímajúc lekárov, ktorí sú v tom čase práceneschopní alebo u nich existuje iná objektívna prekážka v práci), ide z ich strany zjavne o prejav občianskej neposlušnosti. Tá v podmienkach slovenského práva nemá vymedzené podmienky. Je len sociologickým a politologickým inštitútom. Kategóriou, ktorú právo nezakazuje, ale ani neupravuje. Občianska neposlušnosť má byť chápaná ako nenásilný demonštratívny prejav nesúhlasu spočívajúci v činnosti, respektíve nečinnosti osôb, smerujúci k poukázaniu na nespravodlivosť zákona alebo právneho stavu. Sám pojem občianska neposlušnosť implikuje také správanie sa skupiny občanov, ktoré porušuje (nespravodlivý) predpis alebo nariadenie, pričom predpokladá jeho nenásilnú formu. V takomto prípade však „porušovateľ“ musí byť uzrozumený aj s tým, že bude za svoje konanie niesť následky. Trestnoprávne a pracovnoprávne nevynímajúc.
Branislav Lajčák
Autor je právnik v advokátskej kancelárii Hamala Kluch Víglaský