Keď si v roku 2003 sadal do kresla šéfa Európskej centrálnej banky Francúz Jean-Claude Trichet, určite mal menej vrások ako dnes. Obrazne aj reálne. Ťažko mohol predpokladať, že bude sledovať prerod nezávislej inštitúcie, známej ako „strážkyňa inflácie“ na asistentku záchrany otriasajúcej sa eurozóny. Určite nepredvídal, že sa stane rukojemníkom amerických ratingových agentúr. A určite ešte pred niekoľkými týždňami neveril, že pár mesiacov pred svojím plánovaným odchodom z úradu bude svedkom selektívneho bankrotu členskej krajiny eurozóny. Aspoň tak presvedčivo vystupoval na verejnosti.
Centrálna banka mala svojho času pevné, a dá sa povedať noblesné pravidlá. Poskytovala hotovosť bankám oproti dlhopisom s investičným ratingom. Postupom času ju však neutešená situácia v eurozóne a znižovanie ratingu zadlženým krajinám prinútili poskytovať peniaze aj oproti cenným papierom v špekulatívnom pásme.
Nie je to tak dávno, čo Trichet vyhlasoval, že nepripustí žiadny bankrot, nech už má akýkoľvek prívlastok. Selektívny, čiastočný ani riadený. Rozhodne káral svojich kolegov, ak im náhodou unikli slová selektívny bankrot.
Zúfalá situácia v eurozóne si všaj vyžaduje zúfalé činy. Ratingové agentúry dali Európe nôž na krk. Oznámili, že akékoľvek znevýhodnenie investorov do gréckeho dlhu budú považovať za selektívny bankrot. Politici tak vedeli, že výsledkom úľav pre Grécko bude vyhlásenie, že krajina je neschopná splácať svoje záväzky.
Pre Tricheta to znamená, že bude poskytovať hotovosť bankám aj oproti dlhopisom zbankrotovanej krajiny, pretože sa za ne zaručí sila eurovalu. Zdalo by sa, že ECB je inštitúcia s pevnými pravidlami. Grécko však naučilo Tricheta ohnúť chrbát.