Zverejnenie Gorily vyvolalo vo verejnosti okrem pocitu nevoľnosti aj úvahy o tom, prečo by Slovensku nemali vládnuť dnešní politici a kto by ich mohol nahradiť. Mnohí pritom upreli zrak na Brusel, ktorý si aj bez korupčných káuz prisvojuje čoraz viac kompetencií. Minulosť však napovedá, že Slovensko pred zlodejmi a korupčníkmi neubránila ani federácia s Prahou. Nie je veľa dôvodov si myslieť, že tá bruselská bude účinnejšia.
Iná úroveň
V európskej federácii by boli bruselské inštitúcie len ďalšou úrovňou riadenia. Asi ako Bratislava vo vzťahu ku Svidníku. Možno to nie je najlepší príklad, ale na ilustráciu stačí. Predstavte si akékoľvek malé mesto na východe Slovenska, veľmi ďaleko od Bratislavy. Je skôr pravidlom ako výnimkou, že sa v ňom navzájom poznajú miestni policajti, sudcovia, politici, ale aj biznismeni a viac či menej drsní chlapci. Zväčša sú to kamaráti zo školy alebo hrávali futbal na sídlisku.
Centrálna vláda posiela peniaze a určuje ciele, na ktoré sa majú použiť. Má aj možnosti, ako ich kontrolovať, avšak narábajú s nimi miestni byrokrati. Služby, ktoré obce poskytujú, realizujú miestni podnikatelia. A netreba ani dopovedať, kto by v tomto pomyselnom mestečku vyšetroval a súdil prípadné zneužitie verejných zdrojov či korupciu pri mestských zákazkách. Kto pozná pomery v krajoch, kam z Bratislavy nedovidieť, uverí, že svoju malú opičku si zaslúži viacero okresov na Slovensku.
Problém je v prijímači
Javom, aké opisuje spis Gorila, hlbšia integrácia na európskej úrovni nezabráni. Súčasné plány Bruselu by zmenili len málo. V rámci trojstupňovej štruktúry riadenia by sa posilnila tá najvyššia. Vláda v Bratislave by mala asi striktnejšie finančné obmedzenia. Únia však na seba vezme nanajvýš rozhodovanie o fiškálnej, možno daňovej či celkovej hospodárskej politike. Automaticky to však neznamená obmedzenie zdrojov, ktoré by ostali vládam na rozdávanie. Iba toľko, že rozkrádanie nesmie prekročiť výber daní o viac než tri percentá.
Nereálne ostáva, aby Európska únia riadila privatizáciu slovenského majetku, zdravotníctvo, obstarávanie služieb či napríklad vydávanie telekomunikačných licencií. Komisia ani Európska rada takéto vyhliadky nemajú a ťažko si možno predstaviť, že by sa o niečo také v skorej budúcnosti pokúšali. Lenže práve to sú oblasti, v ktorých sa stretávajú záujmy finančných skupín a politikov s korupciou tak, ako to naznačuje Gorila.
Miestna choroba, cudzí liek
V roku 2009 sa na Slovensku uskutočnil medzinárodný prieskum hodnôt. Okrem iných v ňom zaznela otázka, nakoľko dôležité v živote je mať politické kontakty. Za dosť dôležité až nevyhnutné to považovali necelé tri štvrtiny Slovákov! A takmer polovica obyvateľov si myslí, že je v živote dosť dôležité až nevyhnutné dávať úplatky. Niežeby táto štatistika vyrážala dych. Navyše, niekto môže považovať úplatok za dôležitý nástroj napríklad na získanie stavebného povolenia, hoci s touto praktikou inak vnútorne nesúhlasí.
Malá nádej
No Gorila zasadená do kontextu slovenských reálií, aj keby bola hneď spolovice vymyslená, vystihuje pomery a morálku v spoločnosti. Práve tie sú dôvodom, prečo podobným škandálom len ťažko zabráni politicko-fiškálna federalizácia, aj keby sme sa pričlenili rovno k Nórsku.
Rovnako malá nádej je aj v prípade, že by Európska únia zabrala pri trestaní podobných káuz. Vyžadovalo by si to hneď federálnu prokuratúru či sudcov z iných členských krajín. A od toho je dnešná únia nepredstaviteľne ďaleko.
Zúfalstvo či znechutenie slušných ľudí po prečítaní Gorily je pochopiteľné. Avšak liečba európskou federalizáciou nepomôže dostať sa zo žiadnej opice slovenskej výroby.
Pavol Baboš, spolupracovník HN