StoryEditor

Spoločná daň by pomohla zamestnanosti v eurozóne

13.04.2012, 00:00

Nezamestnanosť mladých ľudí v krajinách eurozóny, ako je Španielsko a Grécko, dosahuje 50 percent. Dáva sa tak jedna generácia za obeť jednotnej mene, ktorá pokrýva natoľko nesúdržnú skupinu krajín, že je neudržateľná? Ak je to tak, rozširovanie členstva v eurozóne skutočne slúži údajnému cieľu Európy maximalizovať hospodársku integráciu bez toho, aby nevyhnutne dospela k plnej politickej únii?
Dobrá správa je, že k tomu, či má Európa mať jednotnú menu, ekonomický výskum má čo povedať. Zlá správa je, že čím ďalej, tým je jasnejšie, že prinajmenšom veľké krajiny budú v menovej oblasti veľmi nestabilné, ak sa nebudú držať národných hraníc. Minimum, ktoré menová únia vyžaduje, je konfederácia s výrazne centralizovanejšími právomocami v oblasti zdaňovania a ďalších politík, než aké predpokladajú lídri eurozóny.

Mobilita pracujúcich
A čo preslávená hypotéza nositeľa Nobelovej ceny Roberta Mundella z roku 1961, že sa národné a menové hranice nemusia výrazne prekrývať? Vo svojej provokatívnej štúdii Teória optimálnych menových oblastí v časopise American Economic Review vyhlásil, že ak sa pracujúci môžu v hraniciach menovej oblasti sťahovať za pracovnými miestami, región si môže dovoliť vzdať sa vyvažovacieho mechanizmu kurzových korekcií. Ocenil iného (budúceho) laureáta Nobelovej ceny Jamesa Meadea za to, že vo svojej predchádzajúcej práci rozpoznal význam mobility pracovných síl, ale kritizoval ho, že túto myšlienku interpretoval príliš úzko, najmä v kontexte rodiacej sa európskej integrácie.

Mundell síce finančné krízy nezdôrazňoval, no mobilita pracujúcich je dnes zrejme dôležitejšia ako inokedy.
Niet divu, že z krízou postihnutých krajín eurozóny pracujúci odchádzajú, no nesmerujú nutne do silnejších oblastí na severe. Namiesto toho portugalskí pracujúci utekajú do prekvitajúcich bývalých kolónií, napríklad do Brazílie a Macaa. Írski pracujúci sa húfne sťahujú do Kanady, Austrálie a Spojených štátov. Španielski pracujúci prúdia do Rumunska, ktoré bolo donedávna významným zdrojom poľnohospodárskych robotníkov pre Španielsko.

Napriek tomu platí, že keby sa mobilita v rámci eurozóny podobala Mundellovmu ideálu, nemohli by sme dnes byť v Španielsku svedkami
dvadsaťpäťpercentnej nezamestnanosti, keď nemecká miera nezamestnanosti dosahuje necelých sedem percent.

Bez jednotných daní
Neskôr si autori začali všímať, že existujú ďalšie podstatné kritériá pre úspešnú menovú úniu, ktoré nie je ľahké dosiahnuť bez hlbokej politickej integrácie. Peter Kenen koncom 60. rokov vyhlásil, že bez kurzových pohybov, fungujúcich ako tlmiče šokov, vyžaduje menová únia
fiškálne transfery, aby dokázala rozdeliť riziká.

V normálnej krajine predstavuje národná sústava dane z príjmu mohutný stabilizačný prvok naprieč regiónmi. V USA platí, že keď sa zvýšia ceny ropy, príjmy v Texase a Montane vzrastú, takže potom tieto štáty prispievajú do federálneho rozpočtu vyššími daňovými odvodmi, čím pomáhajú zvyšku krajiny. Európa, samozrejme, žiadny významný centralizovaný daňový orgán nemá, a tak jej tento automatický stabilizačný mechanizmus v zásade chýba.

Niektorí európski akademici sa snažili dokázať, že fiškálne transfery v štýle USA nie sú potrebné, pretože žiaducu deľbu rizika možno teoreticky dosiahnuť prostredníctvom finančných trhov. Išlo o silne zavádzajúce tvrdenia. Finančné trhy môžu byť krehké a zaisťujú slabú kapacitu na deľbu rizík vo vzťahu k príjmu z práce, ktorý vo všetkých vyspelých ekonomikách predstavuje najväčší podiel dôchodku.

Chýba politická legitimita
Kenen sa zaoberal predovšetkým krátkodobými transfermi, s cieľom vyhladiť cyklické nerovnosti. Lenže v menovej únii s obrovskými rozdielmi v hladinách príjmov a vyspelosti sa krátkodobosť môže pretiahnuť na veľmi dlhý čas. Mnohí Nemci dnes majú oprávnený pocit, že akýkoľvek systém fiškálnych transferov sa premení na permanentný peňazovod, podobne ako severné Taliansko už celé storočie vypomáha južnému Taliansku. Napokon, po viac ako 20 rokoch západní Nemci stále nedovidia na koniec účtu za zjednotenie Nemecka.

Maurice Obstfeld neskôr poukázal na to, že okrem fiškálnych transferov potrebuje menová únia jasne definované pravidlá pre pôžičky poslednej záchrany. Inak sa rozmnožia runy na banky a dlhové paniky. Obstfeld mal síce na mysli mechanizmus finančných záchran pre banky, ale je viac než jasné, že veriteľa poslednej záchrany a mechanizmus bankrotu potrebujú aj štáty a obce.

Logickým dôsledkom kritérií stanovených Kenenom a Obstfeldom, ba i Mundellových kritérií mobility pracovnej sily je, že menové únie nemôžu prežiť bez politickej legitimity, ktorá pravdepodobne zahŕňa aj všeobecné voľby naprieč regiónom. Európski lídri nemôžu bez jednotného európskeho politického rámca donekonečna uskutočňovať rozsiahle transfery naprieč krajinami.

Tvorcovia európskych politík sa dnes často sťažujú, že keby nebolo americkej finančnej krízy, eurozóna by prospievala. Možno majú pravdu. Každá finančná sústava však musí mať schopnosť vydržať šoky, vrátane tých veľkých.

Európa možno nikdy nebude podľa žiadneho z meradiel „optimálnou“ menovou oblasťou. Bez ďalšej hlbokej politickej a ekonomickej integrácie, ktorá nakoniec nemusí zahŕňať všetkých súčasných členov eurozóny, však euro nemusí vydržať ani do konca súčasnej dekády.

Kenneth Rogoff
ekonóm

 

Autor je profesorom ekonómie a verejnej správy na Harvarovej univerzite a bývalý hlavný ekonóm Medzinárodného menovéh fondu.

menuLevel = 2, menuRoute = komentare/komentare-hn, menuAlias = komentare-hn, menuRouteLevel0 = komentare, homepage = false
26. apríl 2024 03:31