Najčerstvejším liekom predkladaným ako riešenie dlhotrvajúcej krízy eura je myšlienka európskej bankovej únie. Nech sú jej prínosy akékoľvek -- a je ich množstvo -- návrhy vyvolávajú viac otázok, než v súčasnosti dokážeme zodpovedať.
Európska centrálna banka vyhlásila, že banková únia by mala mať tri ciele. Po prvé, silnejší dohľad naprieč eurozónou by mal posilniť finančnú integráciu, "zmierniť makroekonomickú nerovnováhu" a zlepšiť vykonávanie menovej politiky. Ako by spoločný kontrolór riešil problém nerovnováhy, sa síce nevysvetľuje, ale je to zaiste úctyhodná méta.
Druhým cieľom by malo byť "pretrhnúť väzbu medzi bankami a štátmi", čo bola obzvlášť nebezpečná črta minulého roka, a tretím je "prostredníctvom adekvátnych príspevkov finančného priemyslu minimalizovať riziká pre daňovníkov". Tretí cieľ by síce bolo možné dosiahnuť štát od štátu, ale je zaiste obhájiteľné, že plošnými bankovými odvodmi, čiže celoeurópskou daňou z finančných transakcií, by sa zamedzilo konkurenčným deformáciám.
Ako by bolo možné tieto ciele dosiahnuť? Európska komisia uviedla, že plná banková únia by musela spočívať na štyroch pilieroch: jednotnom programe ochrany vkladov v bankách naprieč EÚ (či eurozónou), jednotnom úrade a spoločnom fonde na riešenie problémov bánk, prinajmenšom tých systematicky dôležitých a cezhraničných, jednotnom európskom orgáne pre dohľad nad týmito bankami a jednotnej sústave pravidiel pre prezieravú kontrolu všetkých bánk v Európe.
Každý, kto kedy pôsobil v bankovom dohľade, na prvý pohľad vidí, že tieto štyri piliere bude potrebné konštruovať starostlivo. Navyše ešte nie sú vyriešené tri veľké politické otázky.
Po prvé, zatiaľ nie je rozhodnuté o identite jednotného európskeho dozorného orgánu na bankovníctvo a ECB vycítila príležitosť uchopiť moc. Centrálni bankári v Európe odjakživa ťažko nesú úzky menovopolitický mandát, ktorý ECB priznala Maastrichtská zmluva. Bankový dohľad nebol začlenený medzi ciele ECB, hoci jeden z článkov zmluvy dáva sústave európskych centrálnych bánk ako celku za úlohu prispievať k účinnému dohľadu. Teraz vyhlasujú, že najjednoduchším riešením by bolo túto právomoc rozšíriť.
Takému výsledku nie je naklonená Európska komisia, ktorá práve zriadila svoj Európsky orgán pre bankovníctvo (EOB). Ten považuje za prirodzeného kandidáta na širšiu úlohu.
Komisia má kus pravdy, ale aj problém. Počas politických čachrov, ktoré založenia EOB predchádzali, sa dohodlo, že tento nový úrad bude sídliť v Londýne. Vtedy sa to zdalo logické, ale prestáva to platiť, ak sa má úloha EOB rozšíriť. Ako by kontrolný orgán eurozóny mohol sídliť mimo eurozóny?
Druhou otázkou je, ako bankovú úniu dosiahnuť právnymi prostriedkami. Ústavná zmena tohto rozsahu by normálne vyžadovala nový európsky dohovor. Na to by však bol potrebný čas. Navyše nie je isté, že by voliči v krajinách, ktoré pri zmene dohovoru vyžadujú referendum, ďalší prenos suverenity podporili. Možno sa to skončí tým, že banková únia vznikne využitím existujúcich právomocí a obídením otázky suverenity i konzultácie s verejnou mienkou.
Posledná otázka tkvie v tom, čo by taká banková únia eurozóny znamenala pre jednotný finančný trh, a to najmä pre tie krajiny EÚ, ktoré sú mimo jednotnej meny. Mnohé by sa dobrovoľne pridali, pretože majú v úmysle sa čo najskôr začleniť, napriek ťažkostiam eura. To však neplatí pre Veľkú Britániu, ktorej metropola je najväčším finančným centrom kontinentu.
Mám dojem, že určitá banková únia sa skoro zriadi. Inak sa bankový systém eurozóny zrúti. Takýto krok by však mohol mať vážne dôsledky pre veľký voľnotrhový experiment Európy, a ak nebudú starostlivo riešené, mohli by vyústiť do odchodu Británie. Politické stávky sú vysoké a do výsledku sa to zrejme premietne.
Howard Davies, bývalý viceguvernér britskej centrálnej banky