Odvodová reforma si kladie mnoho cieľov, veľa ich podľa súčasného návrhu plní, avšak niekoľko ich ani neotvára. V reforme sú správne pomenované veľké problémy súčasného stavu, často dané historickým vývojom. No reforma ignoruje dva hlavné problémy, ktorými sú minimálne odvody a silové rezorty.
V reforme je správne definovaný inštitút maximálnych odvodov. Ten má za cieľ upraviť platenie odvodov v prípade viacerých typov príjmov. Popri tomto A však nebolo pomenované B: minimálne odvody. Súčasný stav neumožňuje vykonávať živnosť na čiastkový úväzok popri hlavnom zamestnaní, čo má za dôsledok veľmi problematické legálne vykonávanie malých prác. Ak chcem napríklad susedke pomôcť presťahovať sa a chcem si nechať zaplatiť za použitie auta, nemôžem to urobiť legálne (v tom zmysle, že to nemôžem zdaniť ani zodvodniť). Živnosť si kvôli takémuto jednorazovému príjmu zakladať nebudem, susedka zamestnávateľ nie je (a registrovať sa kvôli mne nikde nebude), faktúru môj normálny zamestnávateľ nevystaví (lebo s tým nemá nič spoločné), ja faktúru vystaviť nemôžem. Takže dôsledok je, že peniaze ku mne prídu nezdanené a štát na mne nezarobí. Presťahovať susedku ešte môžem, no množstvo jednorazových drobných služieb už je mimo legálnych možností.
Riešenie tohto problému je vcelku jednoduché: stačí zaviesť inštitút minimálnych odvodov. Ak mám normálne zamestnanie, z ktorého sa platia normálne odvody, z dodatočných príjmov zo živnosti by som platil iba odvody, ktoré prichádzajú zo skutočných príjmov. Dôsledkom je, že by som ako fyzická osoba mohol vystavovať faktúry. Stačilo by si založiť živnosť, ktorá by popri mojom zamestnaní fungovala v hibernujúcom stave a občasne by som ju využil na vystavenie faktúr. Na konci roka by som iba urobil daňovo-odvodové priznanie a dodatočne zaplatil dane a odvody.
Štát by na takomto systéme zarobil nielen na dodatočných výnosoch z momentálne sivej ekonomiky z donútenia (je síce otázne, koľko obchodov by sa týmto zlegalizovalo, ale určite to sivú ekonomiku neposilní), ale aj na odvodoch svojich poistencov.
Odvodová reforma vôbec nerieši dôchodky zamestnancov silových rezortov. Aj ak neberieme do úvahy, či si zamestnanci silových rezortov zaslúžia výsluhový dôchodok alebo nie, celkový systém výpočtu a financovania výsluhových dôchodkov je veľmi neprehľadný až zatajovaný. Zistiť výšku reálneho platu policajta je prakticky nemožné.
Odvodová reforma vôbec nerieši dôchodky zamestnancov silových rezortov. Hasiči, policajti či vojaci majú relatívne rizikové povolania, kvôli ktorému by si mali platiť primerané poistenie. Toto sa čiastočne deje formou výsluhového dôchodku, avšak veľmi neprehľadne. Ak má policajt vysoký hrubý plat, z ktorého si relatívne veľkú časť platí na poistenie, vieme diskutovať o tom, či je tento plat primeraný a či dokáže pritiahnuť viacero dobrých uchádzačov o toto zamestnanie. Avšak v súčasnosti, keď má policajt formálne plat relatívne nízky, no s prísľubom výsluhového dôchodku je získavanie nových policajtov ťažšie. Preto by malo byť v záujme rezortov sprehľadniť platové pomery svojich zamestnancov.
Vedľajším produktom reformy je aj zrušenie jednotlivých fondov Sociálnej poisťovne. Ide viac-menej o kodifikáciu súčasného stavu, keď zamestnávatelia síce prácne rozpisujú platby do jednotlivých fondov (dôchodkový, fond zamestnanosti, ...), ale Sociálna poisťovňa svoje prostriedky dáva do jedného a supluje tým výdavky prvého piliera. Ak aj odhliadneme od legálnosti tohto stavu (miešať prostriedky viacerých fondov je hrubé porušenie zásad poisťovníctva), dôsledkom je, že odvody do druhého piliera sú 9 percent a do prvého 11 – 13 percent z hrubej mzdy. Zrušením jednotlivých fondov sa tento nešťastný stav iba prizná.
Otázkou je aj dotiahnutie reformy: Budeme mať iba jedno daňovo-odvodové priznanie, ktoré bude mať veľkosť pohľadnice?
Michal Páleník
riaditeľ Inštitútu zamestnanosti