Keď sa bude najbližšie hľadať na Slovensku superstar, jeden z konkurzov by mohol byť v parlamente. V uplynulých týždňoch tam začala výrazne žiariť eurohviezda Richard Sulík, ktorý si zjavne užíva pozornosť najmä rakúskych a nemeckých médií. Stačí mu pritom opakovať stále tie isté staré odrhovačky, ktoré boli opočúvané ešte skôr, než vyšli na oficiálnom nosiči – v preslávenej brožúrke.
Priestor pre Sulíka je však len sprievodným javom pozornosti, ktorú venujú významní predstavitelia únie vláde v Bratislave. Stretnutie Merkelovej s Radičovou, návšteva nemeckého prezidenta či vyjadrenia podpredsedu Európskej komisie (hoci Slováka) upozornili zvyšok Európy na fakt, ktorý musí byť miestnemu pozorovateľovi dávno dobre známy. Hlasovaním o eurovale slovenský parlament skutočne rozhoduje o stabilite spoločnej meny. A jeho predseda Sulík naozaj nemieni ustúpiť.
Pretínanie reťaze čo rozbíjanie múra má nepísané pravidlo, že úspech sa ukrýva v najslabšom článku. Fakt, že predstavitelia únie s podporou médií tlačia najmä na premiérku a Sulíka, naznačuje ich nedokonalú znalosť miestnych pomerov. V Národnej rade totiž eurovalu deklaruje podporu väčšina taká „nadústavná“, že by mohla teoreticky vyhlásiť Slovensko za 17. nemeckú spolkovú krajinu.
Snaha lídrov eurozóny v doterajšej podobe však zatiaľ, zdá sa, nie je a nemôže byť účinná z niekoľkých dôvodov. Po prvé, sústredí sa na premiérku. Lenže poslanci strany, z ktorej pochádza, eurovalu sľubujú vernosť od začiatku. Navyše, Radičová zjavne v SDKÚ nemá dosť silné postavenie na to, aby za celú stranu mohla uzatvárať politické obchody. Druhým nepochopením je tlak na Sulíka. Jeho strana je postavená na princípoch, ktoré sú s navrhovanými zmenami v eurovale nezlučiteľné. Pre SaS tak ide priam o existenčnú a ideologickú záležitosť. A že z takých sa neustupuje, ukázalo Dzurindovi už KDH v roku 2006. Navyše po mediálnej žatve posledných dní by Sulík riskoval stratu tváre nielen pred domácim, ale aj zahraničným obecenstvom.
Tretím z najokatejších dôvodov, pre ktorý sa o Slovensku môže ešte písať, je nesprávna motivácia Smeru. Práve na centrálu strany, ktorá sa k eurovalu a francúzsko-nemeckej závislosti otvorene prihlásila, no hlasovať za nechce, mali už dávno chodiť otvorené listy od eurosocialistov. Silne by iste zapôsobila aj návšteva Barrosa u slovenských súdruhov. Lenže Brusel to zjavne vidí tak, že euroval akože blokuje Sulík. Jasné, a to aj keby sa 115 poslancov od samotnej vôle schváliť ho na hlavu postavilo.
Podoba eurovalu, schválená vo väčšine eurozóny, sa kvôli jednej slovenskej koaličnej strane meniť nebude. Aby sa reputácia krajiny a krehká ekonomická stabilita eurozóny nerozsypala hodinu po hlasovaní, bolo by najlepšie rozšírenie Európskeho finančného stabilizačného mechanizmu schváliť. Lenže tak ako pravidlá únie, ani slovenskí politici sa nemenia zo dňa na deň. Teda podmienky, za ktorých bude schválenie novej úlohy eurovalu pravdepodobné, sú viac-menej nemenné.
Reálne sú dva scenáre. Vláda môže spojiť hlasovanie s vyslovením dôvery. Bol by to vabank, keďže pri takto položenej otázke sa de facto zabráni poslancom Smeru (a SNS), aby za euroval zdvihli ruky. A liberáli to právom môžu považovať za vydieranie. Druhou možnosťou je hlasovanie o eurovale a dôvere nespájať. Nedá sa síce stopercentne zaručiť, že Ficova družina sa za zákon postaví ako jeden muž. Pravdepodobnosť, že rozšírenie eurovalu prejde, je však väčšia.
Nech už hlasovanie dopadne akokoľvek, ukazuje sa, že záujmy slovenských politikov a únie ešte nikdy neboli v takom protiklade ako teraz. Paradoxne, tlak Bruselu na miestnych politikov spôsobuje, že tí si musia svoje vlastné priority brániť razantnejšie a ostrejšie. Bez ohľadu na padajúce ratingy či akcie. Čo znamená ísť proti sľubom a európskym záväzkom Slovenska (v zastúpení premiérky). Nič by neodhalilo viac skutočnosť, že slovenským politikom je Európa stále príliš vzdialená.
Pavol Baboš
spolupracovník HN