Stretnutie lídrov Európskej únie, ktorému predchádzalo dlhé rokovanie ministrov financií, malo rozhodnúť o budúcnosti únie. Sláva, s akou financmajstri oznámili dohodu na vytvorení bankovej únie, však zatienila skutočný program summitu – postupnú federalizáciu únie. Plán, na ktorom mal od júna pracovať tzv. prezident EÚ van Rompuy a ktorý mal byť hlavnou témou víkendu.
Merkelovej brzda
Banková únia totiž vznikla ako súčasť balíka viacerých krokov a opatrení, ktorými chceli riešiť členské štáty krízu v eurozóne. Pred letom, keď úroky štátnych dlhopisov, najmä Španielska, lámali výškové rekordy, prišiel Herman van Rompuy s plánom, v ktorom banková únia iba otvárala cestu k federálnej únii. Nasledovať mala fiškálna únia (napr. spoločný rozpočet a dlhopisy), po nej ekonomická únia s koordináciou štruktúrnych reforiem. A napokon politická únia.
Prvé návrhy záverov, ktoré kolovali zahraničnými médiami dlho pred summitom, skutočne odrážali ambície van Rompuya. Nemecko však mnohé smelé predstavy (napríklad o spoločných dlhopisoch) brzdí. Podľa ministra financií Wolfganga Schäubleho by Európska únia nemala vyvolávať očakávania, ktoré nedokáže naplniť. A tak sa debata o hlbšej politickej integrácii, a teda budúcnosti eurozóny, odsúva na rok 2014, po voľbách do Európskeho parlamentu.
Polovičaté riešenie
Prekvapivé to veľmi nie je. Stačí sa pozrieť na samotnú bankovú úniu, ktorá mala pôvodne začať už v roku 2013. Dodnes je však na stole iba dohoda o spoločnom dohľade. Chýbajú detaily pre mechanizmus, ktorým sa budú zachraňovať problémové banky, a tiež dohoda o spoločnej garancii vkladov. Navyše, ani s tým dohľadom to nie je také jednoduché. Nepoznáme mnohé detaily a časti legislatívy, ktoré ak sa nedotiahnu do troch mesiacov, tak bude ohrozený aj štart bankovej únie v marci 2014.
Prečo sa tak deje a čo to znamená pre Európsku úniu? V prvom rade je to znamením, že v meraní síl má stále prevahu nemecká kancelárka Merkelová nad francúzskym prezidentom Hollandom.
Práve Nemecko presadzuje, aby kolektivizácii dlhov a záväzkov predchádzala zodpovednosť a reformy. Zároveň tie majú byť kontrolované a vymáhané Európskou komisiou, prípadne iným orgánom únie. Tejto logike zodpovedá aj Berlínom presadená myšlienka o dobrovoľných reformných zmluvách vlád s komisiou. Finančná pomoc pre jednotlivé štáty v nich má byť viazaná na prijímanie reforiem, ktoré odporučí komisia. Má to byť teda spôsob, ako motivovať vlády členských krajín, aby prijímali reformy nepríjemné pre vlastných voličov.
Plazíme sa ďalej
Európski lídri neschválili tzv. cestovnú mapu k politickej únii, hoci dnes málokto pochybuje, že to je jediné dlhodobé riešenie. Brzdí ho severná vetva na čele s Nemeckom a Holandskom. Práve to sú krajiny, ktoré by za ďalšiu integráciu museli najviac platiť. Banková únia tak nemusí byť skutočnosťou ešte pár rokov, diskusia o fiškálnej a ekonomickej únii bude čakať do volieb nemeckých, europarlamentných, a možno ďalej. Bez jasného dôvodu. Nemecká vláda skeptickejšia asi nebude, môže byť len rovnaká, alebo s účasťou socialistov ešte viac naklonená eurofederácii. A skepticizmus europarlamentu je vylúčený takpovediac z definície.
Skutočný dôvod, pre ktorý sa eurozóna nepohla veľmi z miesta (a teda smerom von z krízy), sú pretrvávajúce nezhody medzi Nemeckom a Francúzskom. Vďaka odpisu časti dlhu Grécka a Draghimu na čele Európskej centrálnej banky je tiež nepravdepodobné, že Merkelovú a Hollanda k rýchlejšiemu postupu pritlačí panika na trhoch.
Eurozóna sa teda bude ďalej pomaličky potácať krízou aj budúci rok. Urobí len malé krôčiky, ktoré Berlín povolí. V poriadku, možno je to aj správne, možno na politickú úniu nie je kontinent naozaj zrelý. Nie je však celkom jasné údajné vyjadrenie premiéra Fica, pre ktorého je tempo prijímania rozhodnutí v Európskej únii príliš vysoké. Kam sa podel jeden z najväčších eurooptimistov únie?
Pavol Baboš
Autor je publicista