Často dostávam otázku, či nedávna globálna finančná kríza znamená začiatok konca moderného kapitalizmu. Je to zvláštna otázka, ktorá ako by predpokladala, že v zálohe čaká životaschopná náhrada. Pravdou však zostáva, že jedinú serióznu alternatívu k dnešnej prevládajúcej anglo-americkej paradigme predstavujú, aspoň zatiaľ, len iné formy kapitalizmu.
Európsky mix
Kontinentálne európsky kapitalizmus, ktorý kombinuje veľkorysé zdravotné a sociálne dávky s rozumným pracovným časom, dlhou dovolenkou, skorým odchodom do dôchodku a relatívne rovnostárskym prerozdeľovaním príjmov, má možno všetky chvályhodné vlastnosti – až na to, že nie je trvalo udržateľný. Čínsky darvinistický kapitalizmus charakterizovaný neľútostnou konkurenciou medzi exportnými firmami, slabou záchrannou sociálnou sieťou a rozsiahlymi vládnymi zásahmi sa všeobecne pokladá za zákonitého dediča západného kapitalizmu, už pre obrovskú veľkosť Číny a trvalý mamutí rast. Čínsky hospodársky systém sa však neustále vyvíja.
Nie je skutočne vôbec jasné, kde sa transformácia čínskych politických, hospodárskych a finančných štruktúr zastaví a či sa z Číny nakoniec nevyliahne nejaký nový exemplár kapitalizmu. V každom prípade Čínu zatiaľ zaťažujú obvyklé sociálne, ekonomické a finančné slabiny typické pre rýchlo rastúce nízkopríjmové krajiny.
Možno je to nakoniec tak, že z hľadiska dejín sú všetky súčasné formy kapitalizmu v konečnom dôsledku prechodné. Novodobému kapitalizmu sa od nástupu priemyselnej revolúcie pred dvesto rokmi mimoriadne darilo a pozdvihol miliardy obyčajných ľudí z chudoby. Marxizmus a socializmus tvrdej ruky dopadli v porovnaní s ním katastrofálne. S rozšírením industrializácie a technologického pokroku do Ázie (a dnes už aj do Afriky) však zápas o holú existenciu prestane byť prvotným cieľom a do popredia potom môžu vystúpiť početné chyby súčasného kapitalizmu.
Chyby na kráse
Po prvé, ani popredné kapitalistické ekonomiky nedokážu efektívne oceniť verejné statky, ako sú čistý vzduch a voda. Neschopnosť uzatvoriť novú celosvetovú dohodu o klimatických zmenách je pre túto paralýzu príznačná.
Po druhé, kapitalizmus, spolu s obrovským bohatstvom, vytvoril tiež mimoriadnu mieru nerovnosti. Sčasti je táto rastúca priepasť len vedľajším produktom inovácií a podnikavosti. Ľudia sa nesťažujú na úspech Steva Jobsa, jeho prínos pre spoločnosť je zjavný. Ale nie vždy je to tak: obrovské bohatstvo umožňuje skupinám a jednotlivcom kupovať si politickú moc a vplyv, čo im potom pomáha vytvárať ešte väčšie bohatstvo. Len niekoľko málo krajín – napríklad Švédsko – dokázalo preťať tento začarovaný kruh bez toho, aby spôsobilo kolaps hospodárskeho rastu.
Tretím problémom je poskytovanie a distribúcia lekárskej starostlivosti. Tento trh nedokáže splniť hneď niekoľko základných požiadaviek potrebných na to, aby cenový mechanizmus vytvoril ekonomickú efektivitu. Za všetky spomeňme obmedzenú schopnosť spotrebiteľov hodnotiť kvalitu svojej liečby.
A problém sa ešte zhorší: ako budú spoločnosti bohatnúť a starnúť, náklady na zdravotníctvo vyjadrené ako percento príjmu sa budú dozaista zvyšovať a počas niekoľkých desiatok rokov možno presiahnu 30 percent HDP. V zdravotníctve možno viac ako na ktoromkoľvek inom trhu množstvo krajín zápasí s morálnou dilemou, ako zachovať stimuly k efektívnej produkcii a spotrebe bez toho, aby vyvolali neprijateľne veľké nerovnosti v prístupe k starostlivosti.
Spotreba a nadváha
Je paradoxom, že moderné kapitalistické spoločnosti organizujú verejné kampane, ktoré naliehajú na občanov, aby viac dbali o svoje zdravie, a pritom udržujú v chode ekonomický ekosystém, ktorý zvádza mnoho spotrebiteľov na mimoriadne nezdravé stravovanie. Podľa amerického Centra pre kontrolu chorôb je 34 percent Američanov obéznych. Je zjavné, že konvenčne meraný hospodársky rast – ktorý je založený na vyššej spotrebe ľ nemôže byť sám osebe cieľom.
Po štvrté, kapitalistické systémy nesmierne podhodnocujú blahobyt dosiaľ nenarodených generácií. Po väčšinu obdobia po priemyselnej revolúcii na tom príliš nezáležalo, pretože trvalý prínos technologického pokroku prekryl aj krátkozrakú politiku. V podstate každá generácia na tom bola podstatne lepšie než predchádzajúce generácie. Keď sa však počet obyvateľov zemegule prehupol cez sedem miliárd a obmedzenosť zdrojov začína byť čoraz evidentnejšia, neexistuje žiadna záruka, že sa doterajšiu trajektóriu podarí udržať aj naďalej.
Finančná kríza je, samozrejme, piatym problémom, ktorý v poslednom čase vyvolal zrejme najväčšie sebaspytovanie. Neustále technologické inovácie vo svete financií nielenže riziká podstatne neznížili, ale možno ich dokonca zvýšili.
Zmena je možná
V zásade možno povedať, že žiadny z uvedených problémov kapitalizmu nie je neprekonateľný, a ekonómovia prišli s radom trhovo založených riešení. Vysoká globálna cena za uhlík by prinútila firmy aj jednotlivcov na internalizáciu nákladov na svoju znečisťujúcu činnosť. Daňové sústavy možno konštruovať tak, aby zabezpečovali väčšie prerozdeľovanie príjmov bez toho, aby to nutne viedlo k ochromujúcim pokriveniam – napríklad minimalizáciou nepriehľadných daňových výdavkov a udržiavaním nízkych marginálnych sadzieb. Efektívne oceňovanie zdravotníctva, vrátane oceňovania čakacej lehoty, by zase mohlo nastoliť lepšiu rovnováhu medzi rovnosťou a efektivitou. Finančné sústavy by sa dali lepšie regulovať a zvýšená pozornosť by sa mohla venovať nadmernému hromadeniu dlhu.
Stane sa kapitalizmus obeťou vlastného úspechu pri tvorbe veľkého bohatstva? Akokoľvek je dnes módne hovoriť o zániku kapitalizmu, zatiaľ sa táto možnosť javí ako vzdialená. Pokiaľ sa však bude ďalej zvyšovať znečistenie životného prostredia, finančná nestabilita, problémy v zdravotníctve a nerovnosť a ak budú politické systémy naďalej postihnuté, potom sa budúcnosť kapitalizmu nemusí v najbližších desaťročiach zdať taká bezpečná, ako sa javí dnes.
Kenneth Rogoff
Autor je profesorom ekonómie a verejnej politiky na Harvardovej univerzite