Politici si pravidelne blahoželajú k tomu, že sa počas finančnej krízy, ktorá vypukla v roku 2008, vyhli politickým chybám z 30. rokov minulého storočia. Pod vedením šéfa amerického Federálneho rezervného systému Bena Bernanka si spomenuli na myšlienky Johna Maynarda Keynesa a uvoľnili menovú a fiškálnu politiku, aby sa vyhli najhoršiemu. S rozpočtovými dôsledkami tohto kroku sa stretávame dodnes, najmä v Európe, ale pravdou je, že svet sa v roku 2008 nezrútil.
Nárast protekcionizmu
Menové uťahovanie skrutiek nebolo jedinou veľkou chybou 30. rokov; bolo ňou tiež skĺznutie do protekcionizmu, ktorého symbol predstavovalo zvýšenie ciel na základe Smoot-Hawleyho colného zákona. Historici dodnes debatujú o úlohe zákona, ale následná colná vojna bezpochyby poškodila obchod a hospodársky rast, čím zhoršila už aj tak zlú situáciu.
Dnešní štátnici radi vyhlasujú, že sa vyhli aj omylu protekcionizmu, no je to skutočne tak? Neočakávam, že v najbližšom čase vypukne colná vojna, avšak existujú nebezpečné indikátory budúcich problémov s obchodom.
Kolo rozhovorov o globálnom voľnom obchode v Dauhe prebieha, Svetová obchodná organizácia dnes živorí pri Ženevskom jazere a jej budúcnosť je neistá. Možno sa
nedalo predpokladať, že rokovania v Dauhe za súčasných okolností dosiahnu niečo významné, avšak absencia akéhokoľvek pokračujúceho dialógu o svetovom obchode -- prinajhoršom o nejakom užitočnom bezpečnostnom ventile -- prináša novú úroveň rizika. Keď spolu ľudia hovoria, je menej pravdepodobné, že budú konať unáhlene.
Kontrola kapitálu
Vo finančnej aréne existuje mnoho príznakov oživenia nacionalistických prístupov k reguláciám a menovej politike. Kríza spochybnila washingtonský konsenzus, ktorý predpokladal, že svet sa posúva smerom k voľnému pohybu kapitálu a trhovo determinovaným výmenným kurzom.
Niekoľko krajín -- okrem iného Brazília, Južná Kórea a Turecko -- zaviedlo najrôznejšie formy kontroly kapitálu. Dokonca aj Medzinárodný menový fond, ktorý bol dlho stelesnením washingtonského konsenzu, pripustil, že "kapitálové kontroly sú za určitých okolností legitímnou súčasťou nástrojov na riadenie kapitálových tokov". Americkí kongresmani pokladajú za archetyp menových manipulátorov Číňanov, ale aj Švajčiari zaviedli pevný strop zhodnocovania franku.
Tieto prvé príznaky deglobalizácie finančných trhov majú paralely v komerčnom bankovníctve, kde niektoré najväčšie globálne inštitúcie rýchlo vypratávajú pozície. Pri budovaní globálnej značky zašli v minulosti najďalej banky HSBC a Citibank. Človek dnes prakticky nemôže nastúpiť do lietadla bez toho, aby mu reklama pripomenula, že
prvá menovaná inštitúcia je "lokálnou svetovou bankou". Dnes však oba ústavy zatvárajú v mnohých krajinách pobočky.
Množstvo európskych bánk rýchlo obmedzuje svoje zahraničné prevádzky. Dôsledky sú viditeľné v oblasti obchodných financií, kde európske banky patrili k hlavným hráčom v Ázii. Dnes tento trh opúšťajú, čo vytvára znepokojivú priepasť, ktorú sa snažia zaplniť ázijské banky.
Tento trend bude ešte pokračovať.
Domáci a vonkajší regulátori
Keby išlo o obyčajný prejav novej a užšej koncentrácie na životaschopné dlhodobé stratégie, dalo by sa to považovať za blahodarný vývoj. Existujú však náznaky, že motorom tohto procesu sú regulačné zmeny a aj regulačný protekcionizmus.
Na banky dohliada "domovský" regulátor v krajine, kde majú hlavné sídlo, a rad "hostiteľských" regulátorov v krajinách, kde banka pôsobí. "Domáci" regulátori a veritelia poslednej inštancie sa pritom čoraz viac obávajú, že potenciálne ponesú straty vzniknuté v zahraničných prevádzkach. Ako poznamenal guvernér Bank of England Mervyn King, "banky sú globálne za života, ale národné po smrti". Inými slovami platí, že v prípade neúspechu musí zaplatiť účet domovská inštitúcia.
Hostiteľskí regulátori sú zase čoraz nervóznejší z bánk, ktoré operujú v ich jurisdikcii prostredníctvom pobočiek materskej spoločnosti, a to bez miestneho kapitálu a predstavenstva. Trvajú preto na subsidiarizáci. Pre banky to znamená, že kapitál zostáva uväznený v pobočkách a nemožno ho optimálne využívať v celej sieti. Preto sa môžu rozhodnúť, že sa stiahnu úplne.
Jedna konkrétna verzia tohto javu sa prejavuje v Európskej únii. Na jednotnom finančnom trhu môžu banky prijímať vklady bez súhlasu miestnych orgánov kdekoľvek, ak majú povolenie prevádzkovať túto činnosť v jednej európskej krajine. Keď však padli islandské banky, museli miestnych vkladateľov sanovať britské a holandské úrady. Regulátori preto dnes od týchto cezhraničných aktivít odrádzajú, čo vedie k procesu, ktorý dostal škaredý nový názov "deeuroizácia". Môžeme len dúfať, že sa neuchytí.
Regulátori si uvedomujú, aké je riskantné umožniť zrýchľovanie finančnej deglobalizácie, a preto hľadajú lepšie nástroje na riešenie krachov globálnych bánk. Ak bude možné banky v prípade neúspechu ľahko zlikvidovať, potom im regulátor skôr umožní, aby pokračovali v globálnom a efektívnom fungovaní. Preto existuje značné úsilie vytvoriť rámec založený na cezhraničnom riešení.
Znamená toto všetko vážne ohrozenie prínosov globalizácie? Opatrná odpoveď by znela, že na posúdenie je ešte príliš skoro. Možno sme len svedkami začiatkov zmeny garde, že banky HSBC a Citibank budú v úlohe globálnych hráčov nahradené čínskou ICBC, brazílskou ITAÚ Unibanco alebo ruskou Sberbank.
Je však tiež možné, že sme svedkami oživenia menej neškodnej keynesiánskej doktríny: "... myšlienky, vedomosti, veda ...by mali byť z povahy veci medzinárodné. Tovar
nech však pochádza z domácich zdrojov všade tam, kde je to rozumne a príhodne možné, a predovšetkým nech financie sú národné."
Kto je Howard Davies
Bývalý predseda britského Úradu pre finančné služby, viceguvernér Bank of England a riaditeľ London School of Economics, je profesorom politologického ústavu Sciences Po v Paríži.