Aj my by sme mali oslavovať vznik Československa. Vďaka spoločnému štátu Čechov a Slovákov môžeme dnes existovať ako samostatný štát. Druhým dôvodom je spomienka na jedného zo zakladateľov. Na Milana Rastislava Štefánika, podľa môjho názoru najväčšieho Slováka v našej histórii. Jeho životný príbeh môže byť inšpiráciou pre každého mladého Slováka na ceste za svojím veľkým snom. V Amerike by bol Štefánik národný hrdina so svojím príbehom, v ktorom sa z chudobného chlapca stala svetoznáma osobnosť a spoluzakladateľ štátu. Už si viem predstaviť to hollywoodske spracovanie, žiaľ, bez happy endu. Aj mladá generácia by mala vedieť, že 28. októbra nie sú len narodeniny Billa Gatesa...
Štefánikov príbeh je naozaj veľmi silný a značne inšpiratívny. Je možné, že mal ešte väčšie plány, ako „len“ založiť Československo. Veľmi sa mi páči jeho vyjadrenie, netypické pre človeka narodeného na slovenskej hrude. „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ Bohvie, ako by sa ďalej uberalo Československo, keby bol Štefánik šťastne pristál. O politike nemá zmysel písať ani v Česku a ani na Slovensku. O významných politikoch našej histórie určite áno. Česi a Slováci vedeli dosahovať svetové parametre výkonu a prosperity, keď mali na svojom čele osobnosti. Tak, ako za čias tatíčka Masaryka či v podnikaní pod vedením Tomáša a Jána Baťovcov naše národy mohli rásť a prekvitať.
Výhoda Československa sa ukazovala v kultúre, umení, športe. Reprezentácia Československa znamenala to najlepšie z oboch národov. Vždy je lepšie inšpirovať sa schopnejšími okolo seba a konkurencia v pätnásťmiliónovom národe bude vždy väčšia ako v päťmiliónovom. Mužstvo zložené z najlepších by zvýšilo kvalitu priemeru. No nič nám nebráni stať sa lepšími a dokázať primárne sami sebe, že máme na viac, že môžeme byť v mnohých parametroch lepší ako Česi. No v mnohých ukazovateľoch sú pred nami. A to je motivujúce – vždy sa ľahšie doťahuje na niekoho, ako vedie pelotón.
No vytvárať fikcie v súvislosti s Československom nemá zmysel, to je už navždy minulosť. Slováci sa musia pozerať dopredu a postarať sa o seba najlepšie, ako budú vedieť. Pomocnú ruku predsa vždy nájdeme na tom istom mieste, na konci svojho ramena. Musíme sa prebiť, lebo sa už dvadsať rokov nemôžeme vyhovárať, na koho doplácame...
Autor pracuje vo finančníctve