Kríza tradičných politických strán – aj tak by sa dali zjednodušene hodnotiť voľby v niektorých štátoch Európskej únie. Mierni extrémisti – Le Penová vo Francúzsku a Tzipras v Grécku – dostali takmer dvadsaťpercentnú podporu voličov. Bude skôr prekvapením, ak „hviezdne“ trio čoskoro nedoplní holandský nacionalista Geert Wilders. Recept na úspech extrémistických strán v Európe sa zdá byť jednoduchý. Stačí väčší počet občanov nespokojných s vládou a „krízovým“ vývojom. A takých štátov je v dnešnej únii väčšina.
Rôzne strany, rovnaký princíp
Fakt, že sa voliči vyspelých demokratických krajín vo vyššej miere uchyľujú k neštandardným až extrémistickým politikom, si všimli médiá v celom svete. Prečo sa tak deje a aké dôsledky to bude mať pre krízou zmietanú úniu? Niektoré trendy a súvislosti sú dnes zrejmé aj bez pomoci veštice.
Extrémistické strany v Európe nie sú rovnaké.
Nálepka pravice či ľavice sama osebe veľa negarantuje a rétorika lídrov sa líši naprieč krajinami. Le Penová či Wilders sú stále proti niečomu, no čo i len hmlisté návrhy riešení v programoch ich strán chýbajú. Naopak, ľavicoví hrdinovia z Paríža či Atén majú nápadov plné bilbordy. Akurát ich niet z čoho zaplatiť, pričom ich mentalita k dnešnej kríze prispela. Krajná ľavica sa nezhoduje ani v otázke integrácie. Mélenchon by najradšej vyviedol Francúzov z NATO, zatiaľ čo Tsipras chce udržať Grékov v eurozóne.
Ak už nie obsah, tak všetky tieto extrémistické strany majú spoločný obal. Formu či skôr formulku, ktorou premieňajú nespokojnosť ľudí na voličské hlasy. Kritizujú hlavný politický prúd vo všetkom a sľubujú opak. S časom doručenia ihneď.
Ako na to? Tradičné strany robili doteraz väčšinu politík pod pláštikom integrácie. Integrácie eurozóny, utečencov a etnických menšín, ale aj
finančných a pracovných trhov. Extrémisti či skôr extrémni populisti ani nemôžu inak, ako kritizovať Európsku úniu, byť proti imigrantom, proti reformám, a sľubovať napríklad dôchodky na úrovni poslednej mzdy (Tsipras). Nejako sa odlíšiť musia.
Poradiť si s úspechom
Z pohľadu voliča je posilňovanie strán mimo hlavného prúdu prirodzené. Svet ekonomiky a financií je príliš zložitý na to, aby sa ním bežne zaoberal. Keď kríza prepukla naplno pred štyrmi rokmi, nebolo ťažké presvedčiť masy, aby verili Medzinárodnému menovému fondu, Európskej únii a ich receptu škrtov.
Lenže obyčajný Grék vidí, že situácia je dnes horšia a pokračovanie súčasnej politiky vedie iba k desaťročiu utrpenia, v lepšom prípade stagnácie. Je potom jednoduché obviniť z toho „kapitalizmus“. Čudujte sa, že bez orientácie vo svetovej ekonomike a politike dá napokon taký Grék hlas strane, ktorá mu sľubuje zmenu. Napriek, alebo práve vďaka zásahom voči tomu kapitalizmu.
Menším problémom je, že aj tradičné strany musia trochu pritvrdiť rétoriku. Hrozbou však nie je vysoký zisk extrémistov vo voľbách či ich účasť vo vláde. Skutočne desivá môže byť reakcia voličov „po“.
Ilustrácia: povedzme, že Syriza vyhrá opakované voľby v Grécku. Realita vládnutia by priviedla k rozumu, alebo aspoň k tvrdému dnu prázdnej gréckej kasy, aj Tsiprasa a jeho parťákov. Bez pomoci únie by totiž Atény už budúci mesiac nemali ani na vyplácanie tých krátených dôchodkov. Nehovoriac o ich zvyšovaní či vytvorení stotisíc nových miest v štátnej správe. Alebo veria, že celý bruselský ansámbel na čele s Barrosom len blufuje a miliardy eur bude posielať do Atén aj bez plnenia záväzkov? No... to ťažko. Navyše, stále je tu brzda menom Angela Merkelová. Výsledok je, že Tsipras nedokáže svoju krajinu reálne viesť bez toho, aby svojich voličov nesklamal.
Viera v ilúzie
Práve v tom je nebezpečná popularita krajnej ľavice a pravice v Európe. Sklamané masy občanov, ktorí oprávnene prestali veriť skompromitovanému hlavnému prúdu strán, veria v zázraky, v ilúziu. Uchýlili sa teda k extrémnym politikom, ktorí ilúziu ponúkajú. Tí ich však zákonite sklamú. Existuje totiž tisíc dôvodov, prečo sa za jedno volebné obdobie nedá napríklad Grécku vrátiť stratená životná úroveň, a už vôbec nie vyhnať moslimov z Francúzska.
Otázkou pre vešticu Teodoru potom je, ako sa začne správať ulica, ktorá sa opäť sklamala, no neprestala veriť v zázraky. A čo jej nasľubuje nový spasiteľ, keďže k tradičným politickým stranám sa len ťažko vráti.
Kto je Pavol Baboš
Autor študoval ekonómiu a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Profesionálne sa zaoberá témami hospodárskych a industriálnych politík v Európskej únii a odborne publikuje. Momentálne pôsobí vo výskumnom centre CEPS v Luxembursku.