Slovensko malo šťastie na politikov, osobitne ministrov spravodlivosti. Vedeli nielen písať zákony, ale aj povedať, ako by mal sudca rozhodnúť ten-ktorý spor. Ak mal sudca náhodou opačný názor, tak minister v lepšom prípade zvolal tlačovú konferenciu, v horšom sudcu rovno trestal. Nie je podstatné na tomto mieste hovoriť o menách, tie nech si čitateľ doplní podľa vlastného uváženia. Podstatné je, či sa tým podarilo vyriešiť problémy justície. Nuž, nepodarilo!
Ako minister spravodlivosti som sa preto rozhodol robiť veci inak. Uisťujem všetkých, že som nezasahoval do sporu Lexa verzus Kováč, neovplyvňoval som neprávoplatné rozhodnutie v kauze Generálna prokuratúra SR verzus Harabin. Dokonca som ako minister spravodlivosti – zrejme na veľké prekvapenie opozície, ani raz nezasahoval do činnosti polície v kauze dokumentaristiky Zuzany Piussi.
Prečo? Pretože tak káže zákon, európska tradícia, a tak to hovoria múdri ľudia doma i v zahraniční. Napríklad Európska asociácia sudcov v roku 2011 odporučila vláde Ivety Radičovej, aby sa zdržala nemiestneho kritizovania súdnych rozhodnutí. „Zdržanie sa týchto praktík je najefektívnejší spôsob ako zvýšiť dôveru v súdnu moc,“ konštatovali európski sudcovia.
Mimochodom, zachytil niekto, že by člen britskej vlády nadával v médiách sudcom za postup pri kontroverzných adopciách? Samozrejme, že nie. A to z jednoduchého dôvodu – súdy môžu pochybiť. A keď pochybia, nastupuje celý rad opravných prostriedkov. Pokiaľ sa strany súdneho sporu v našich domácich kauzách domnievajú, že boli porušené ich základné ľudské práva a slobody, majú možnosť obrátiť sa na Ústavný súd.
V prípade, ak by boli na tomto orgáne ochrany ústavnosti neúspešní, majú možnosť obrátiť sa na Európsky súd pre ľudské práva. Pokiaľ im on dá za pravdu, budem v súlade so svojimi kompetenciami vyžadovať od ústavného a všeobecných súdov zohľadnenie postoja Európskeho súdu pre ľudské práva v ich ďalšej rozhodovacej činnosti.
Mimochodom, náš právny poriadok umožňuje na základe rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva obnovu konania. Priznávam, že takýto postup môže byť zdĺhavý a náročný. No na rozdiel od prázdnych gest na tlačovkách prináša výsledky.
Jednoducho som minister, ktorý nerobí to, čo robili mnohí jeho predchodcovia. Neskromne dodávam, že som aj prvým ministrom, ktorý robí to, na čo ešte nikto predo mnou nemal odvahu. Povedal som si, že namiesto expresných justičných balíčkov a ad hoc prijímaných noviel po mne ostane kus systematicky odvedenej práce.
Preto som sa rozhodol, že s kolegami kompletne prekopeme pravidlá občianskeho súdneho konania zo začiatku 60. rokov minulého storočia. Okrem iného aj preto, aby tých prípadov, ktoré skončia v Štrasburgu, bolo čo najmenej. Preto zásadne zmeníme pravidlá exekúcií, teda výkonu práva, nad ktorými sa dlho nikto systematicky nezamýšľal.
Preto pripravujeme nový zákon o alternatívnom riešení sporov pred rozhodcovskými súdmi, aby sme odbremenili všeobecné súdy. A preto postavíme trestnú politiku z hlavy na nohy, aby sme ukladali prísne tresty skutočným zločincom, a nie mladým ľuďom, ktorí zablúdili k drogám.
Moje plány, ako ďalej s justíciou, sú jasne dané – aj s konkrétnymi termínmi plnenia – v legislatívnom pláne vlády. Ak sa majú tieto zásadné zmeny urobiť tak, aby fungovali, nebude to ani o mesiac, ani o pol roka.
Pravda, vedeli by sme predložiť za rok hoci aj tri justičné balíčky, ako to urobila bývalá ministerka Žitňanská. Kontroverzné rozsudky vďaka nim z justície nevymizli, ale zato sa vytvorilo niekoľko nových problémov na Ústavnom súde. Poučený slovenskými dejinami justície radšej budem konečne robiť veci tak, ako sa majú. Teda inak, ako to robili niektorí moji predchodcovia.
Tomáš Borec, minister spravodlivosti