Veľké finále v hľadaní nástupcu Dominiqua Straussa-Kahna sa začalo. Na poslednú chvíľu sa do boja prihlásil aj bývalý guvernér centrálnej banky Izraela Stanley Fisher. Kandidatúra profesora svetoznámeho Massachusetského technologického inštitútu a bývalého hlavného ekonóma Svetovej banky sa čakala. No Fischer začal zostra. V rozhovore pre Wall Street Journal povedal, že v ťažkých časoch, aké prežívame, nemôže Medzinárodný menový fond (MMF) riadiť niekto bez ekonomického vzdelania.
Nevie, kde je sever
Tým jasne zaútočil na favoritku súboja francúzsku ministerka financií Christine Lagardovú. Že vraj nie je isté, že by sa dokázala zorientovať... Možno. Neskoro sa však zorientoval aj Fischer. Vyzerá to totiž tak, že sa pustil do vopred prehratého súboja. Hoci úplne isté to až do samotného zvolenia z princípu nebude, podľa kuloárových a mediálnych informácií dodá prezidenta fondu opäť Francúzsko.
Najsilnejšia kandidátka Lagardová si totiž plní domácu úlohu vzorne. Vopred si zabezpečila podporu najsilnejšieho spojenca Spojených štátov. Verejne ju podporila ministerka zahraničia USA Hillary Clintonová. A v čase, keď tretí kandidát Mexičan Agustín Carstens sa iba chystal do Číny a Indie, Lagardová mala tieto návštevy za sebou. Faktom však ostáva, že tieto krajiny sú tradiční rivali a je veľmi nepravdepodobné, že podporia toho istého kandidáta. Najskôr sa ich hlasy rozdelia medzi Carstensa a Lagardovú. Čo nahráva Francúzke.
Za Lagardovú sa postavil už aj ruský prezident Vladimir Putin, ale aj indonézsky minister financií Agus Martowardojo, a má tak bezpečný náskok. Navyše si len ťažko možno predstaviť, že kandidát Fischer s izraelským pôvodom získa podporu moslimských štátov. S podporou Bruselu a celej Európskej únie sa tak Lagardová vidí v čele fondu oprávnene už dnes.
Škvrna na štíte
Keď v roku 2007 prichádzal do fondu Strauss-Kahn, francúzsky prezident Nicolas Sarkozy ho mal údajne varovať, aby sa „pekne správal“. V medzinárodných štruktúrach a USA sa totiž sexuálne škandály nezametajú pod koberec tak, ako vo Francúzsku. Ak napokon boj o kreslo prezidenta vyhrá Lagardová, snáď jej dajú v Elyzejskom paláci rovnako dobrú radu.
Súčasná ministerka financií má totiž na krku vyšetrovanie finančného škandálu. V roku 2007 rozhodla, že dlhoročný spor známeho podnikateľa Bernarda Tapieho sa urovná mimosúdnou arbitrážou. V ktorej následne štát prehral, a Tapie dostal necelé tri stovky miliónov eur. Zhodou okolností práve Tapie, bývalý minister za socialistov a člen ľavicovej strany, podporoval v prezidentských voľbách 2007 pravicového Sarkozyho. Lagardovej rozhodnutie urovnať spor mimosúdne mohlo byť aj príkazom od jej súčasného šéfa.
Dobrá voľba
Pohľad na protikandidátov však našepkáva, že Lagardová je dobrou voľbou. Argument, že prezident MMF by sa mal vyberať výlučne na základe odborných schopností stojí na vode. Hoci je základom práce fondu expertná pomoc krajinám v problémoch, pozícia šéfa je vyslovene politická. Predstava, ako Strauss-Kahn sám po nociach písal analýzy, vymýšľal úsporné balíčky pre Grécko, je absurdná.
Človek na čele fondu musí mať v prvom rade politické zručnosti, pretože pozície fondu bude obhajovať a presadzovať medzi politikmi. Jeho partnermi a súpermi budú hlavy štátov a inštitúcií, ako je Európska komisia. Jej predchodca mal byť údajne jediný človek, na ktorého slová Merkelová dala a zároveň nebol Nemec. Takúto silnú pozíciu si možno Lagardová skoro nevydobyje, ale má na to určite lepšie predpoklady ako jej protikandidáti z Izraela či Mexika.
Navyše, fond má zhruba dve tretiny úverov v Európskych krajinách. Prečo zatvárať oči pred tým, že Európa potrebuje aj na čele MMF človeka, ktorý bude najlepšie obhajovať jej záujmy? Najmä v čase, keď ide Európe o veľa.
Pavol Baboš
spolupracovník HN v Bruseli