Možno sa nezdá, že dlhová kríza by mala otriasať základmi ekonomickej dôvery. Očividne sa to však stalo. A strata dôvery, ktorá sa prejavuje nechuťou k spotrebe a investíciám, môže byť napĺňajúcim sa proroctvom vyvolávajúcim hospodársku slabosť. Významné poklesy indexov spotrebiteľskej dôvery už túto zvrátenú dynamiku odrážajú. V USA máme Gallupov index ekonomickej dôvery, takže môžeme presne merať zmeny dôvery v čase. Tento index prudko poklesol medzi prvým júlovým a prvým augustovým týždňom – v čase, keď americkí politickí činitelia desili všetkých predstavou, že sa im nepodarí zvýšiť dlhový strop federálnej vlády a zabrániť tomu, aby sa USA ocitli v platobnej neschopnosti.
Zmeny v dôvere verejnosti sú na podobných príbehoch postavené, pretože ľudská myseľ je voči nim veľmi vnímavá. Príbeh možného štátneho bankrotu USA tieto parametre presne spĺňa, pretože sa dotýka amerického pocitu hrdosti a krehkej svetovej nadvlády.
Možno je to ešte pútavejší príbeh než najvypätejší okamih finančnej krízy v roku 2008, keď padla banka Lehman Brothers. Pokles Gallupovho indexu bol v júli 2011 prudší ako v roku 2008, hoci jeho hodnota zatiaľ neklesla tak hlboko.
Väčšina indexov dôvery je založená na výskumných otázkach, v ktorých sa od respondentov žiada, aby ohodnotili stav ekonomiky dnes alebo v blízkej budúcnosti. George Gallup zaviedol index dôvery v roku 1938, ku koncu veľkej hospodárskej krízy. Položil otázku: „Myslíte si, že firmy budú odo dneška za šesť mesiacov v lepšom alebo v horšom stave?“ Odpovede interpretoval ako meranie „optimizmu verejnosti“ a neuchopiteľného duševného postoja, ktorý je chápaný ako životne dôležitý prvok v medzitýždenných fluktuáciách podnikateľskej aktivity.
Keď to Gallup takmer deväť rokov po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy písal, bol v krajine všeobecne rozšírený pocit bezhraničnej márnosti – presvedčenie, že vysoká nezamestnanosť sa nikdy neskončí. Toto zmýšľanie pravdepodobne brzdilo spotrebu a investície oveľa viac než akékoľvek názory na zmeny v najbližších šiestich mesiacoch. Ochota spotrebiteľov utrácať napokon závisí od ich celkovej situácie, nie od toho, či na tom budú firmy v krátkodobom horizonte o trochu lepšie. Podobne aj ochota firiem prijímať ľudí a rozširovať činnosť závisí od ich dlhodobejších očakávaní.
Výskum spotrebiteľského zmýšľania Američanov, ktorý začiatkom 50. rokov zaviedol George Katona z Michiganskej univerzity, obsahuje aj otázku vzťahujúcu sa k primerane dlhej budúcnosti, konkrétne na päť rokov od jej položenia:
„Čo je podľa vás pri pohľade do budúcnosti pravdepodobnejšie –- že v krajine budeme mať počas nasledujúcich zhruba piatich rokov trvalo dobré časy, alebo že zažijeme obdobie rozsiahlej nezamestnanosti či depresie, prípadne niečo iné?“
Zdá sa, že presne vystihuje to, čo naozaj chceme vedieť: teda aké obavy ľudí by mohli pribrzdiť ich ochotu k dlhodobému míňaniu. Odpovede na túto otázku by nám mohli pomôcť oveľa presnejšie predpovedať budúcu vyhliadku.
Výsledky prieskumov verejnej mienky naznačujú, že ekonomické vyhliadky na úrovni priemerného občana sú úzko späté s príbehmi o nadmernom požičiavaní, strate zodpovednosti na vládnej i osobnej úrovni a o pocite, že veci nemáme pod kontrolou. Takáto strata dôvery môže trvať celé roky.
Zároveň platí, že hospodárske vyhliadky nemožno úplne analyzovať pomocou štatistických modelov, pretože môžu závisieť od niečoho, čo tieto modely nezohľadňujú: od našej schopnosti nájsť cestu k nahradeniu jednej interpretácie – v súčasnosti príbehu o dlhu, ktorý sa vymkol kontrole – inšpirujúcejším príbehom.
Robert Shiller, profesor ekonómie na Yalovej univerzite