1. máj 2004 môžeme my, Slováci, ale aj všetci občania Slovenska, považovať za deň, keď sa zavŕšil proces politickej emancipácie slovenského národa a Slovenskej republiky. Stali sme sa súčasťou spoločenstva zdieľaných hodnôt, pevne ukotvení aj v transatlantickom priestore.
Vstupom do Európskej únie sme zavŕšili ťažkú, ale nesmierne dôležitú a zmysluplnú cestu, odštartovanú po voľbách v roku 1998. V tom čase už Česko, Poľsko i Maďarsko, ako aj ďalšie krajiny, rokovali o vstupe do únie. Bolo jasné, že Slovensko má maximálne jeden rok na to, aby presvedčilo Európsku komisiu a členské štáty EÚ, že si zaslúži šancu na začatie svojich rokovaní a azda aj „dobiehanie“ už vyjednávajúcich krajín.
Slovensko túto šancu o rok aj dostalo. Na summite Európskej únie v Helsinkách v decembri 1999. Túto príležitosť sme dostali vďaka jasnému prozápadnému kurzu novej vlády, vďaka zásadným demokratizačným zmenám a vďaka radu odštartovaných reforiem. Vďaka výraznému úsiliu nám vyšla v ústrety aj Európska komisia. Vytvorili sme spoločnú pracovnú skupinu na vysokej úrovni, ktorá koordinovala potrebné práce na jednotlivých ministerstvách. Takto mohlo Slovensko „bežať“ rýchlejšie a dobiehať dvojročné manko voči našim susedom a ostatným rokujúcim krajinám.
Ponúknutú šancu sa nám podarilo využiť vďaka tvrdej práci, odvážnym reformám a obetavosti všetkých zainteresovaných. Slovensko sa rozbehlo natoľko, že sme stihli založiť aj pevné základy pre následné zavedenie spoločnej európskej meny.
Dnes, v krízových časoch, si môže človek povedať, že až takto sme sa ponáhľať nemuseli. Myslím si, že bolo dobre, že sme sa takto ponáhľali. Že je dobré, keď môžeme vďaka nášmu členstvu v Európskej únii čerpať prostriedky z európskych fondov, ale aj vplývať na politiky znovu zjednotenej Európy. A odovzdať jej skúsenosti krajiny, ktorá pretrpela fašizmus, poradila si aj s komunizmom a zvládla ťažké obdobie prechodu na slobodnú spoločnosť a trhovú ekonomiku. Krajiny, ktorá musela zvládnuť reštrukturalizáciu priemyslu, napríklad zbrojnej výroby, ale aj bánk a celého finančného sektora, ako i ďalších odvetví. Dnes máme možnosť, ale – myslím si – i povinnosť prispieť k precitnutiu Európy zo sladkého spánku a sna o pohodlí a blahobyte, v ktorom už nie je potrebné tvrdo pracovať a zodpovedne sa správať. Dnes sa už nemusíme prispôsobovať iným. Dnes nesieme aj my veľkú zodpovednosť za to, ako bude Európa a Slovensko v nej vyzerať v budúcich rokoch.
O dva roky si pripomenieme sté výročie od vypuknutia prvej svetovej vojny. Sto rokov – to už je nezriedka aj dĺžka jedného ľudského života. V prvej tretine uplynulej storočnice sa v Európe zrodili dve ničivé svetové vojny. Vo zvyšných dvoch tretinách tohto obdobia sa Európa i svet zaobišli bez vážnejšieho globálneho konfliktu. Som si istý, že to tak bolo a je najmä vďaka európskej integrácii a transatlantickému spojenectvu, ktoré sa začali rozvíjať po druhej svetovej vojne. Je jasné, že projekt európskej integrácie nám neprináša iba rôzne dotácie a ekonomické výhody, ale predovšetkým posilnenú bezpečnosť. Preto ho treba chrániť a rozvíjať nielen vyznávaním spoločných hodnôt, ale i spoločným úsilím.
Kto je Mikuláš Dzurinda
Absolvoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Do politiky vstúpil ako jeden zo zakladajúcich členov Kresťanskodemokratického hnutia. Necelý roky ministrom dopravy. V roku 2000 založil SDKÚ. Predsedom slovenskej vlády bol v rokoch 1998 až 2006. Neskôr pôsobil aj ako minister zahraničných vecí.