V Spojených štátoch bola Margaret Thatcherová pre ľudí určitého veku superstar a ostro protichodné názory zaznievajúce v Británii počas 11 rokov jej vlády Američanov udivovali. Thatcherová, podobne ako Tony Blair, je už dlho britským tovarom, ktorý budí záujem skôr na exportných trhoch ako doma.
Rozdelená Británia
Spochybňované sú všetky aspekty jej odkazu. Predvídala jasnozrivo problémy európskej menovej únie, alebo vytlačila Britániu do izolácie? Uvoľnila novú hospodársku dynamiku, alebo je Spojené kráľovstvo jej pričinením rozštiepené a oproti minulosti nerovnejšie a nesúdržnejšie? Rozprášila moc skrytých záujmových skupín a vytvorila naozajstnú meritokraciu, alebo etablovala bankárov a finančníkov ako novú elitu?
Jednou vecou, ktorá sa teraz dostala pod mikroskop, sú reformy londýnskej City. Thatcherová ich uskutočnila koncom 80-tych rokov. V roku 1986 jej vláda pomohla tomu, čo je všeobecne známe ako „Veľký tresk“. Z technickej stránky bolo hlavnou zmenou ukončenie „jedinej spôsobilosti“, podľa ktorej mohol byť obchodník na burze buď klientom, alebo sprostredkovateľom, ale nie oboma zároveň.
Pred rokom 1986 existovali brokeri zastupujúci klientov a obchodníci vytvárajúci trh. Tieto dve skupiny sa nikdy nemohli prepliesť. Reforma otvorila Londýn pre nové typy inštitúcií, najmä významné americké investičné banky.
Koniec lenivosti
Prvým a najviditeľnejším dôsledkom bol zánik dlhých obedov. Obed, začínajúci sa džinom s tonikom hneď po poludní a zavŕšený pohárikom Napoleona o tretej, bol pred Veľkým treskom pre burzového makléra často najnáročnejšou súčasťou dňa. Táto kultúra pohody sa skončila krátko potom, čo do mesta vtrhli priebojní a neohrabaní Američania, ktorí pracovali aj pri raňajkách.
Objavujú sa však názory, že to prinieslo aj negatíva. Philip Augar, autor knihy Smrť džentlmenského kapitalizmu, tvrdí, že „spoločne so zlými vlastnosťami City sa vyliali aj tie dobré“ a že Thatcherovej reformy „nás posadili na tobogan smerujúci k finančnej kríze“.
Nigel Lawson, vtedajší minister financií vo vláde Margaret Thatcherovej, to popiera. Poukazuje na to, že reformy sprevádzala nová regulácia. Zákon o finančných službách z roku 1986 znamenal koniec režimu rýdzej samoregulácie.
Ťažko sa dá v 80. rokoch hľadať prapôvod explózie úverov a šírenia exotických a zle pochopených finančných inštrumentov, ktoré boli jadrom krízy rokov 2007 – 2008. Najnebezpečnejšie trendy sa zrýchlili zhruba od roku 2004.
Sama Thatcherová nebola žiadnym nadšeným priaznivcom úverov a kedysi sa preslávila výrokom: „Kreditným kartám neverím.“ Vyznávala nekompromisnú filozofiu: „Kľúčom ku šťastiu je žiť v medziach svojho príjmu a včas platiť účty.“
Proti štátu
Spojitosti medzi thatcherizmom a krízou možno nájdeme na hlbšej úrovni. Jej mantra, že „trhu sa nemožno vzpierať“, prispela k spôsobu uvažovania, ktorý vlády a centrálne banky viedol k zdržanlivosti v otázke neudržateľných trhových trendov.
Thatcherová hovorila konkrétne o rizikách pevných výmenných kurzov a rozhodne ju nemožno počítať za jedného z popredných tvorcov takzvanej hypotézy efektívnych trhov. Bola však hlboko presvedčená o správnosti expanzie súkromných trhov a bola inštinktívne podozrievavá voči vládnym intervenciám.
Thatcherová rozhodne nebola priateľom centrálnych bankárov. Po celý život odmietala nezávislosť centrálnych bánk a pravidelne odmietala rady svojich ministrov financií, aby tej britskej dovolila riadiť úrokové sadzby. Obávala sa, že nezávislé centrálne banky by neslúžili záujmom ekonomiky ako celku, ale záujmom svojich bankových „klientov“.
Proti ECB
Obzvlášť nepriateľsky vystupovala proti tomu, čo označovala za prílišnú nezávislosť Európskej centrálnej banky. Vo svojom poslednom parlamentnom prejave v postavení ministerskej predsedníčky zaútočila na ECB ako na inštitúciu, ktorá „sa nikomu nezodpovedá“ a odporučila do pozornosti politické dôsledky centralizácie menovej politiky, čím presne predvídala nebezpečenstvo „demokratického deficitu“, ktorý teraz mnohých v Európe znepokojuje, a to nielen na Cypre či v Portugalsku.
Vo finančnej oblasti, rovnako ako kdekoľvek inde, má odkaz Margaret Thatcherovej svoje svetlé i tienisté stránky. Jej viera v samoopravné schopnosti finančných trhov a zbožná úcta k nepoškvrnenosti cenového mechanizmu sa dnes nezdajú také oprávnené, ako v 80. rokoch.
Na druhej strane je ťažké predstaviť si vládu Margaret Thatcherovej, ktorá by na začiatku milénia uskutočňovala expanzívnu fiškálnu politiku. Keby bolo podľa nej, eurozóna by dnes zrejme nebola ako ťava – kôň koncipovaný komisiou.
Howard Davies
ekonóm
bývalý peedseda britského Úradu pre finančné služby, viceguvernér britskej centrálnej banky a riaditeľ London School of Economics. V súčasnosti je profesorom parížskej univerzity Sciences Po.