Podľa Edwarda Snowdena majú americké tajné služby cez program Prism prístup k dátam o zahraničných subjektoch. Program hľadá teroristov na základe dát získaných z internetu a sústreďuje sa predovšetkým na zahraničné subjekty. To vyvolalo verejnú diskusiu o činnosti amerických tajných služieb v Európe a o súkromí na internete. Skutočnosť, že tajné služby využívajú internet na zbieranie informácií, nikoho príliš neprekvapí.
Absencia jednotnej zahraničnej politiky v rámci Európskej únie umožňuje Spojeným štátom aj naďalej udržiavať nadštandardné vzťahy s osvedčenými spojencami, ako napríklad s Veľkou Britániou, ktorá sa údajne na programe Prism tiež podieľala. Nebolo by to po prvý raz, keď tieto dva štáty spolupracovali na podobnom programe. Za príklad si môžeme zobrať projekt Echelon z obdobia studenej vojny, keď boli monitorované a analyzované telefónne hovory z východného bloku. Preto sú aj reakcie štátov na vyhlásenie o programe Prism také odlišné.
Avšak dáta, ktoré analyzuje Prism, obsahujú oveľa viac citlivých informácií, než boli dostupné pre projekt Echelon. To súvisí predovšetkým s nárastom využívania pokročilých technológií v každodennom živote. Každý človek produkuje veľké množstvo dát pri činnostiach, ktoré si ani neuvedomuje. Ide napríklad o dáta z transakcií platobnou kartou, dáta o polohe GPS z telefónov, metadáta o navštevovaných webových stránkach, údaje z vernostných kariet jednotlivých spoločností, dáta zo sociálnych sietí a, samozrejme, e-maily, tweety a iné správy posielané cez internet.
Kombinácia týchto dát umožňuje vytvoriť veľmi detailný profil o každom jednotlivcovi – akých má priateľov, aké sú jeho záujmy, kde sa najčastejšie vyskytuje, čo a kde nakupuje. Časť týchto dát poskytujeme dobrovoľne, ako napríklad záznamy na sociálnych sieťach. Iné dáta poskytujeme výmenou za nejaký benefit, ako napríklad pri vernostných kartách. Niekedy však o týchto dátach ani nevieme, ako napríklad pri informáciách o navštívených stránkach v podobe cookie súborov alebo polohe GPS z telefónu. Každá spoločnosť, ktorej služby využívame, má tak k dispozícii určitú časť týchto dát. Avšak program Prism kombinuje tieto zdroje a môže tak vytvoriť konsolidovaný profil jednotlivca, ktorý následne vyhodnotí.
Aféra okolo Prism má dve roviny – národnú a medzinárodnú. Pre európske štáty je najzávažnejším problémom skutočnosť, že sa americké tajné služby dostanú k dátam európskych subjektov bez toho, aby o tom vedeli orgány daných krajín.
Stručne ide o to, že americké firmy sú povinné uchovávať všetky kópie dát na americkej pôde. Spoločnosti to riešia cez svoje materské firmy alebo lokálne americké pobočky. V týchto prípadoch ide o americké spoločnosti, ktoré sú povinné poskytnúť všetku súčinnosť americkým tajným službám vrátane poskytnutia dát. A keďže sú to predovšetkým americké spoločnosti, ktoré prevádzkujú cloudy, sociálne siete alebo internetové prehliadače na globálnej úrovni, môžu sa európske dáta okľukou dostať až k americkým tajným službám.
Aféra na národnej úrovni vyplýva zo skutočnosti, že sa utajované informácie dostali na verejnosť. Oveľa závažnejšie je však to, že zodpovedné orgány, ako napríklad senátny výbor, o tomto programe nemali žiadne informácie. Táto skutočnosť vyvolala národnú diskusiu o rozsahu protiteroristických opatrení a o sprísnení kontroly tajných služieb.
Nám v Európe tak nezostáva nič iné, ako sa zmieriť s tým, že súkromie a anonymita na internete sú minulosťou. Môžeme ešte dúfať, že sa aspoň zvýši naše kolektívne bezpečie, teda ak budú americké tajné služby ochotné podeliť sa o svoje analýzy s európskymi kolegami.
Tomáš Rezek, analytik Asociácie pre medzinárodné otázky