Ropovod do Rakúska je zo všetkých možností, ako oživiť tranzit ropy cez Slovensko, tou najrozumnejšou. Z viacerých dôvodov. K ostatným susedom Slovenska už výhodná ropa z Ruska prúdi. Rakúsko je bohatý trh, ktorý ju chce tiež. Zároveň si ju chce doviesť cez nás, takže zaplatí aj časť nákladov. A páči sa to aj Rusom. Toľko plusy.
Potom je tu však niekoľko rizík, ktoré robia z tohto potrubia ruskú ruletu. Najskôr sa treba pozrieť, ako vláda točí biznis s ropou v štátnom Transpetrole teraz. Podnik ovládla v roku 2009 vtedajšia vláda Smeru. Kúpila 49 percent akcií v prepočte za 181 miliónov eur od firmy, ktorá ho predtým sprivatizovala. Či to stálo za to, závisí najmä od toho, aký dosahuje firma zisk. V rokoch 2003 až 2011 pripadal na 49-percentný balík akcií priemerný ročný zisk 7 miliónov eur. Teda necelé 4 percentá kúpnej ceny akcií. V posledných rokoch, keď už firmu vlastnil štát, to bolo ešte menej. Na to, že ide o slovenský štátny podnik, to nie je až také zlé. Ale v súkromnej sfére vynáša energetika omnoho viac.
Druhá vec je, že štát hospodári deficitne. Na všetko, čo financuje nad rámec svojich možností, mu niekto prihodí úrok. A keďže dlh Slovenska rýchlo rastie, to isté sa môže stať aj s nákladmi na jeho správu. Tak, ako to bolo na sklonku mečiarizmu, alebo v krízovom roku 2011. V takýchto situáciách sa štátu veľmi neoplatí dávať peniaze do projektov s nízkou návratnosťou. Je síce pravda, že ropovod do Rakúska sa má stavať zo ziskov Transpetrolu. Ale tie by inak smerovali do deravého štátneho rozpočtu.
Návratnosť investície je teda kľúčovou informáciou. Tá by mala rozhodnúť, či Slovensko do tohto projektu pôjde. Iste, sú aj ďalšie veci. Strategické podniky je dobré mať pre prípad vypuknutia energetickej či normálnej vojny. Ale teraz zúri skôr dlhová kríza a v nej je mocnejšou zbraňou ako potrubie čistý rozpočtový štít.
Ján Kováč
vedúci analytického oddelenia