Keď nedávno šéf slovenského Zväzu hotelov Marek Harbuľák znova nariekal nad DPH a naznačoval, že v jej výške spočíva celý problém nášho turizmu, uviedol veľmi zaujímavý príklad. Povedal, že v Maďarsku pri rovnakom počte hotelov a penziónov dokážu zamestnať dvakrát toľko ľudí, a čo je ešte zaujímavejšie, prenocovať o polovicu viac turistov ako my. Príčina bola pre zástupcu hotelierov jasná.
Maďarsko na ubytovanie uplatňuje zníženú DPH, Slovensko základnú sadzbu. Zaujímavé sú však samotné čísla. Naši južní susedia znížili „hotelovú DPH“ z 27 na 18 percent. To znamená oproti našej základnej o dva percentuálne body menej. Netreba byť expertom Inštitútu finančnej politiky, aby človek začal pochybovať, že o polovicu viac ľudí k susedom dvojpercentný rozdiel asi naozaj neprináša. Keď Maďarsko ročne prijme 10 miliónov zahraničných turistov a Slovensko necelé dva, Tokajom to veru nebude. Ten máme i my.
Nemáme síce Budapešť, ale máme Tatry. Kde teda hľadať odpoveď? Možno na návšteve spoločného jaskynného systému Domica Baradla. Väčší kontrast medzi dvoma vstupmi do jednej jaskyne by sme inde hľadali ťažko. Kým slovenská strana je okrem plateného parkoviska a predaja lístkov do podzemia bez akejkoľvek inej služby, maďarský vchod obkolesuje 15 stánkov s jedlom, pitím a so suvenírmi.
Je tam i veľká reštaurácia, detské ihriská, stánky s domácim medom, expozícia. Parkovisko, samozrejme, zadarmo. Je to miesto, kde rodiny s deťmi majú po východe z jaskyne chuť pobudnúť aj celý deň. Na slovenskej strane si nanajvýš môžete vychutnať vlastnú konzervu na kapote auta. Čo s tým? Menej sťažovania a lobovania za daňové výnimky. Nápaditosť, invencia, úsmevy obsluhujúcich, ale i tvrdá robota. V Maďarsku to funguje. A u niektorých firiem na Slovensku, ktoré nemajú čas plakať, tiež.