V Rusku to vrie. Neuplynie deň aby Reuters alebo Bloomberg nevydali správu o núdzovom rokovaní vedenia štátu, chystaných škrtoch alebo intervenciách centrálnej banky na záchranu rubľa. Koncom decembra mala ruská centrálna banka k dispozícii 388 miliárd dolárov, odvtedy na záchranu rubľa minula ďalšie miliardy dolárov. Z Ruska uteká kapitál, rating má na hranici špekulatívneho pásma a inflácia dosahuje dvojciferné čísla. To všetko pre jedného neposlušného suseda.
Na druhej strane je totiž Ukrajina. Beztak skorumpovaná, chudobná krajina „vďaka“ ozbrojenému konfliktu melie z posledného, hrivna padá ešte rýchlejšie ako rubeľ a devízové rezervy prakticky nemá. Reformovanie by bolo ťažké aj pre onakvejšiu reprezentáciu ako je Porošenko s Jaceňukom.
Prosto a jasne: celý špás je šialene drahý a ide o to, kto vydrží dlhšie. Vojensky Ukrajina nevyhrá, pretože Rusko bude do Donbasu posielať práve toľko vojakov, zásob a peňazí, aby konflikt horel a Ukrajina bola preto vylúčená z integrácie do Západu. Totiž, odkedy v Kremli zistili, že Ukrajina nebude súčasťou ruského hospodársko-bezpečnostného priestoru, jediným cieľom je, aby nebola súčasťou Západu – aj za cenu, že nebude vôbec.
Ukrajina preto môže vyhrať len vyčerpaním Ruska, keď tamojší oligarchovia stratia dostatok miliárd. Okrem vyčerpávania Ruska si to vyžaduje ekonomickú podporu Ukrajiny, lebo tá sa sama dostatočne dlho neubráni. Áno, stojí to veľa peňazí, ale sú splnené všetky rozumné dôvody, prečo ich sem investovať.
V tejto situácii príde Richard Sulík a povie, že Ukrajine nemáme pomáhať, pretože únia zažije druhé Grécko. V prvom rade treba túto perfídnu analógiu odmietnuť, lebo Ukrajina nie je pred krachom kvôli populistickým politikom, ktorí voličom rozdávali požičané peniaze – Ukrajinu podlo napadol silnejší sused. Iste, nedá sa spasiť každého, preto by sa mali krajiny ozvať podľa toho či nevyprovokovanú inváziu považujú za neprijateľnú. Slováci by sa mohli rozhodovať pri zamyslení, či by sa po Trianone vlastnými silami ubránili nájazdom od frustrovaného suseda s upretými imperiálnymi ambíciami, ktorý neuznáva právo bývalej kolónie na existenciu mimo svojho protektorátu a na svoje ciele zneužíva národnostnú menšinu.
Sulík by sa možno aj počas druhej svetovej potľapkal po pleci a odmietol hospodársku pomoc Sovietskeho zväzu čeliacemu nemeckej invázii. Nemožno pochybovať, že v Amerike takí principiálni politici boli a v Berlíne si nad užitočnými idiotmi tohto rangu mädlili ruky. Našťastie elity pochopili, že pod Moskvou, v Stalingrade a pri Charkove sa bojuje aj o Londýn, Paríž, či Honolulu. Napokon, netreba na to veľa – stačí mať pud sebazáchovy a nebyť hlúpy.