Bolo to pred 15 rokmi, keď si Mečiar po prehratých voľbách sadol do kresla, pozrel sa lesklými očami do kamery a zaspieval. Že odchádza... Po ňom mala prísť nová éra „čistej politiky“. Dnes už vieme, že neprišla. Dzurinda s Ficom zmenili spôsoby a obal politiky, ale zachovali jej podstatu – inkasovať zisky.
Dedičstvo mečiarizmu tu prežilo v dvoch základných podobách. Prvou sú finančné skupiny (Penta, J&T, Istrokapitál), ktoré sa vykŕmili do miliardových rozmerov za Dzurindu. Druhou sú mečiarovskí privatizéri (Široký, Poór, Brhel), ktorí sa za Fica evolučne posunuli na veľkopodnikateľov.
Dzurinda po voľbách 1998 nevytlačil podnikateľov z politiky. Len prekreslil mapu ich vplyvu. Dokonalou ukážkou bol príbeh VSŽ. Dzurindova vláda spolu s pološtátnymi bankami najskôr vyhnala rezešovcov z podniku. Ovládla ho. Potom predala oceliarenské divízie Američanom. A spoločnosť VSŽ so zvyškami miliardového majetku podhodila finančným skupinám. Na obchode s akciami a majetkom VSŽ rozprávkovo zbohatli všetci silní hráči – Istrokapitál, J&T aj Penta. Deň pred Vianocami 2001, počas poslednej hodiny obchodovania burzy, predal štátny Transpetrol pod cenu 21 percent akcií VSŽ finančným skupinám. A prišiel tým o 140 miliónov korún.
Pokiaľ ide o Ficovu vládu, tá vedela byť k vybraným podnikateľom rovnako štedrá. Po voľbách 2006 získali Bhelovi ľudia energetiku, Poórovi ľudia železnice, Širokého ľudia Národnú diaľničnú... Po voľbách 2012 sa zas skupina J&T hladko presadila v SPP, z ktorého krátko nato vytiahla spolu so štátom 750 miliónov eur.
Francúzsky filozof Foucault obrátil známy Clausewitzov aforizmus a napísal, že „politika je pokračovaním vojny inými prostriedkami“. Dnes sme ďalej. S Mečiarom, Dzurindom a Ficom by sme mohli povedať, že politika je pokračovaním podnikania. Inými prostriedkami.