Pred rokom sa uskutočnili parlamentné voľby. V sérii článkov prinášame pohľady na to, čo sa za tento čas zmenilo.
Najdôležitejšou úlohou pre vládu po voľbách bolo prijať, alebo aspoň naprojektovať také opatrenia, aby Slovensko na jednej strane obstálo v prostredí zvyšujúcej sa konkurencie a na druhej strane aby bolo schopné dať odpoveď na kľúčovú civilizačnú výzvu: ako riešiť disproporciu medzi starnutím populácie a jej dôchodkovo-sociálnym zabezpečením v nasledujúcich rokoch.
Ctenie tradície
Opatrenia prijímané na prelome tisícročí viedli k tomu, že Slovensko sa stalo predovšetkým krajinou automobilového priemyslu. Kritici vtedajších opatrení skoncentrovali svoju kritiku do obrazu Slovenska ako montážnej dielne Európy. Myslím si, že vláda (by) mala prijímať také opatrenia, aby sme si automobilový priemysel i tradičné odvetvia udržali čo najdlhšie. Vláda by však mala prijímať v súčasnosti najmä také opatrenia, ktoré by viedli k zvyšovaniu úrovne nášho vzdelávania, vedy a výskumu. Teda opatrenia, ktoré by v konečnom dôsledku ponúkali najmä mladým ľuďom kvalitnú prácu a viedli by k novým produktom s vyššou pridanou hodnotou.
Vláda v prvom roku svojho vládnutia žiadne takéto opatrenia neprijala. Na kritiku "montážnej dielne" zabudla a tvári sa, že žiadna potreba ďalších štrukturálnych reforiem na Slovensku nejestvuje. Takáto potreba však nielen jestvuje, ale je akútna. To, čo zanedbáme dnes, sa bude zajtra veľmi ťažko doháňať. Automobilky nás nebudú ťahať donekonečna.
Pre svojich voličov
Vláda dosiaľ nielenže neprijala opatrenia vedúce k udržateľnej konkurencieschopnosti, ale práve naopak: zvýšením zdanenia práce a skomplikovaním pracovnej legislatívy túto konkurenčnú schopnosť Slovenska znížila. V snahe čo najmenej bolestne postihnúť svoj elektorát, vláda zvýšila dane z príjmu nielen lepšie zarábajúcim, ale aj podnikom, a to v čase, keď podnikové dane znižuje bezmála celá Európa. Aby vláda mala pokoj od odborov, zmenila Zákonník práce podľa ich želania. Zmenila ho však tak, že poškodila nielen zamestnávateľov, ale aj zamestnancov. Čoraz viac ľudí stráca prácu a nová práca sa hľadá čoraz ťažšie. Vládne zásahy poškodili malých a stredným podnikateľov, živnostníkov, ako i celú slovenskú ekonomiku.
Európa transferov
Za neperspektívne, neudržateľné, a teda chybné, považujem aj zmeny v oblasti dôchodkového zabezpečenia. Oslabovanie druhého piliera dôchodkového zabezpečenia znamená miernu úľavu dnes, ale znásobenie bolesti zajtra. Rovnako ako nečinnosť a pasívne prizeranie sa rastúcim problémom v zdravotníctve.
Podobným výzvam čelí celá Európa. Slovensko akoby k nim nemalo čo povedať. Uložilo sa do zákrytu tých, ktorí chcú meniť Európu solidarity a kohézie na Európu transferov. Teda na spoločenstvo krajín, kde pracovití a zodpovední doplácajú na lenivých a nezodpovedných. Spoliehajúc sa na ochranné valy, poddajnosť Európskej centrálnej banky, ako i mäkkosť či vydierateľnosť tých, ktorí pracujú, reformujú, riskujú. Slovenská vláda sa apelu na potrebu reforiem -- doma aj u iných -- vyhýba. Chápem, že politické body, najmä tie okamžité, reformy neprinášajú. Ale bez nich sa nebude hýbať ani Európa, ani Slovensko.
Prezident a prokurátor
Smutným výsledkom súčasného vládnutia je aj úroveň a stav demokracie na Slovensku. V skutočnej demokracii ten, kto prehrá voľby, nemá problém odovzdať moc. A víťaz nemá problém sa o túto moc podeliť. Vláda výrazne povzbudzovala prezidenta republiky, aby nevymenoval legitímne zvoleného generálneho prokurátora. Dôkazom snáh o monopolizáciu moci do rúk jedinej strany je neochota vlády zvoliť kandidáta opozície do čela Najvyššieho kontrolného úradu.
Vladári, v snahe o vládnutie, už v dávnych vekoch ponúkali ľuďom chlieb a hry. Vláda preto nesiahla na verejné výdavky a pokračuje v rozdeľovaní štedrých a neraz aj nezaslúžených dávok a podpôr (chlieb). Ale ponúka aj atraktívne hry (v súčasnosti rovno olympijské). Zdá sa mi však, že prvý rok pôsobenia terajšej vlády po tieto dni najlepšie symbolizujú na jednej strane rozbité cesty, na druhej strane bezstarostné, rozšafné oslavy MDŽ, organizované vládnou stranou. Déja vu...
Kto je Mikuláš Dzurinda
Absolvoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline. Do politiky vstúpil ako jeden zo zakladajúcich členov Kresťanskodemokratického hnutia. Necelý rok bol ministrom dopravy. V roku 2000 založil SDKÚ. Predsedom slovenskej vlády bol v rokoch 1998 až 2006. Neskôr pôsobil ako minister zahraničných vecí. Dnes je poslancom SDKÚ-DS.