Pri komunikácii s veľkými podnikateľmi v Európe sa často stretávam s názorom, že Ukrajina je nevhodná až nebezpečná krajina na investovanie. Tento názor sa zakladá hlavne na tom, že súdy nie sú nezávislé a prijímajú politické rozhodnutia. Dôkazom je aj prípad Júlie Tymošenkovej.
Keďže podnikám na Ukrajine a často ju navštevujem, urobil som si predstavu o tom, čo sa v kauze Tymošenková skutočne stalo. Fakty hovoria nasledujúce. Júlia Tymošenková v pozícii premiérky bez schválenia vlády a v rozpore s vôľou prezidenta podpísala 19. januára 2009 kontrakty na plyn s Moskvou. Na prvý pohľad sa zdá, že za tento počin ju nemuseli odsúdiť až na sedem rokov väzenia.
Pozrime sa na kontrakty bližšie. Zmluva stanovuje základnú cenu plynu pre Ukrajinu na 430 dolárov za 1000 kubických metrov na celých desať rokov. Pritom celkový objem dodávok plynu na Ukrajinu nesmie byť menší ako 52 miliárd m3 ročne. Spoločnosť Naftogaz Ukrajina musí splácať 80 percent objednaných objemov – teda najmenej 41 miliárd kubických metrov – aj keď ho krajina nespotrebuje. Za neodobratý plyn sú pokuty až do výšky 300 percent z hodnoty neodobraného množstva paliva.
Na porovnanie: základná cena ruského plynu, napríklad na východnej hranici Nemecka, je asi 250 dolárov. Ak od nej odpočítame náklady na tranzit cez územie Ukrajiny, Slovenska a Rakúska, priemerná cena ruského plynu pre Nemecko na východnej hranici Ukrajiny neprekročí 170 dolárov. Približne rovnakú cenu má Poľsko, Slovensko a ostatné európske krajiny. Nemecko spotrebúva asi 33 miliárd kubických metrov ruského plynu ročne a Ukrajina od roku 2009 je povinná vybrať najmenej 41 miliárd kubických metrov.
Zaznievajú rôzne odhady strát Ukrajiny od Tymošenkovou podpísanej ceny za plyn – od 7 až do 15 miliárd dolárov ročne. Ruský Gazprom navyše už vystavil účet Ukrajine na sedem miliárd dolárov pokutových sankcií za neodobrané množstvo plynu. Z toho vzniká veľmi pohodlný nástroj ekonomického tlaku a možno až vydierania Ukrajiny zo strany Ruska.
Paradoxom je, že v súčasnosti začala Ukrajina nakupovať plyn z Nemecka, od nemeckej spoločnosti RWE Supply & Trading. Cena tohto plynu, najprv dodaného z Ruska do Nemecka a potom prepumpovaného späť na Ukrajinu, je najmenej o 50 dolárov nižšia, ako cena pre Ukrajinu na ukrajinsko-ruskej hranici. Podpísanie plynového kontraktu v roku 2009 sa konalo pri aktívnej účasti nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. Európske médiá vtedy písali, že až po zásahu Merkelovej, Putin a Tymošenková konečne „dospeli ku kompromisu čo sa týka ceny na plyn a tranzit“. Čo všetko vyplynulo z Merkelovou lobovaného „kompromisu“ pre Ukrajinu, je už teraz definitívne jasné.
Stojí preto za zamyslenie, kto ťaží z absolútnej energetickej závislosti Ukrajiny? Je zrejmé, že hlavne dva štáty – Rusko a Nemecko. Kontrakt na plyn s Ruskom ohrozuje suverenitu Ukrajiny. Takzvané Charkovské dohody, v dôsledku ktorých Ukrajina získala zľavu na plyn vo výške 100 dolárov za tisíc kubických V výmenou za predĺženie dislokácií ruskej flotily na Kryme na 25 rokov, je jasný príklad tohto ohrozenia. So zvýšením svetových cien ropy, zdá sa celkom možnou integrácia Ukrajiny do Colnej únie, ktorá je tvorená Ruskou federáciou. Reálny môže byť aj prevod ukrajinského plynovodného systému do riadenia Gazpromu výmenou za nové zľavy na plyn.
Tymošenková zvolila naozaj premyslenú stratégiu správania sa na súde. Od samotného začiatku namiesto odpovedí na vážne ekonomické otázky vyhlasovala, že tento proces je politickou pomstou. Vyhlásenie o politickej povahe kauzy Tymošenkovej z úst expremiérky sa rozšírilo po celej Európe. A odvtedy si Európska únia nenechá ujsť žiadnu príležitosť pripomenúť ukrajinskému vedeniu obvinenia z politicky motivovaného súdnictva. Fakt, že tým v konečnom dôsledku trpí Ukrajina – napríklad aj váhaním vstupu investorov do krajiny – zrejme nikoho z aktivistov a Tymošenkovej „obhajcov“ až tak veľmi netrápi.
Pavol Krúpa, majiteľ ARCA CAPITAL