O dôležitosti mobility pracovnej sily sa veľa rozpráva a píše. Diskusie, prednášky a konferencie sú jedna vec a stav štátnej kasy druhá. Aj preto sa minulý rok sprísnili podmienky na poskytovanie príspevku na dochádzku za prácou. Cieľ šetriť sa splnil, suma vyplatených príspevkov klesla. Podpora mobility, bohužiaľ, tiež. Počet žiadateľov padol v roku 2013 medziročne približne o šesťtisíc a tento rok pokles pokračuje.
K sprísneniu podmienok sa pristúpilo aj napriek vysokej nezamestnanosti a celkovej nechuti Slovákov cestovať za prácou čo i len do vedľajšieho okresu. Tá patrí k špecifikám nášho pracovného trhu. Paradoxne však do zahraničia za prácou odchádza trinásť ráz viac našincov ako v roku 2013 požiadalo o domáci príspevok na
dochádzku.
Základom nechuti dochádzať je nízka mzda, strata času, cestovné a ďalšie dodatočné náklady súvisiace so vzdialeným zamestnaním a ich porovnanie s výškou príspevku. Inštitút zamestnanosti medzi ďalšie príčiny zaradil historickú spätosť ľudí s pôdou, viazanosť na vlastné obydlie a z toho vyplývajúce odmietanie sťahovať sa. Prirátať môžeme aj nedostatok nájomných bytov. Hoci Slovensko má slabú mobilitu, v porovnaní s USA je na tom zle celý kontinent. Zatiaľ čo v Európskej únii sa podiel presťahovaných na celej populácii hýbe okolo jedného percenta, v USA to je šesť percent.
Slováci ani Európania sa nezmenia zo dňa na deň. Tak sa musíme uspokojiť s konferenciami, kde sa bude hovoriť o dôležitosti mobility pracovnej sily. Možno tam bude rečniť aj niekto z ÚPSVaR-u.