Prvý máj je pre niektorých ľudí sviatok práce, od roku 2004 je však pre mnohých našich občanov najmä spomienkou na vstup Slovenska do EÚ. V súvislosti so vstupom Slovenska do EÚ si uvedomujem viacero skutočností.
Pred deviatimi rokmi Slovensko dospelo. Emancipovalo sa. Dostalo sa do klubu zjednotených európskych krajín. Napriek tomu, že ešte menej ako sto rokov predtým čelili Slovácii tvrdému pomaďarčovaniu, že v priebehu prvej svetovej vojny komplikovane hľadali svoje budúce ukotvenie, že v ďalších desaťročiach boli konfrontovaní s fašizmom i komunizmom. Boli sme schopní sa kultúrne i politicky emancipovať s najstaršími európskymi demokraciami najmä preto, lebo naši predkovia dokázali tvrdo pracovať, mali pevnú vieru v Boha, vychovávali deti, vedeli sa obetovať pre svoje rodiny a nechceli iné, ako im patrilo.
V rekordne krátkom čase sme sa emancipovali aj vďaka tomu, že sme boli šikovní. Že sme vedeli odpozorovať a prevziať od iných dobré veci. Že sme boli ochotní a schopní učiť sa. Bolo to tak aj v samotnom finále, keď sme rokovania o našom vstupe do EÚ začínali o dva roky neskôr, ako naši susedia. Napriek tomuto hendikepu a horšej východiskovej pozícii sme do EÚ vstupovali pred deviatimi rokmi spoločne. A ako jediní z Vyšehradskej štvorky sme sa nezastavili, ale pokračovali sme v integračnom úsilí – stali sme sa aj členmi eurozóny. Metaforicky vyjadrené: za pár desaťročí sme sa dokázali premeniť z „halenárov“ – ako o svojich rodákoch z Turca s láskou hovorieval prvý slovenský premiér v Československu Milan Hodža – na zručných výrobcov špičkových automobilov.
Výročie našej politickej emancipácie, výročie nášho vstupu do EÚ, by sme však mali každoročne využiť nielen na spomienky a oslavy, ale aj na uvedomenie si zmienených súvislostí, a najmä na hľadanie odpovedí na aktuálne výzvy. Výzvy sa menia, ale hodnoty, princípy, ktoré umožnili nám, Slovákom, prežiť a ktoré podopierali našu emancipáciu, sú a zostanú úplne rovnaké: ochota tvrdo pracovať, veriť vo večné hodnoty, vychovávať deti, vedieť sa obetovať pre svojich blízkych a učiť sa.
Dnes potrebujeme zmeniť Slovensko tak, aby sa z výrobcov špičkových automobilov stali špičkoví projektanti, dizajnéri a vynálezcovia. Potrebujeme sa konečne sústrediť na kreovanie silnej strednej vrstvy. Na vytváranie silného, početného živnostenského podnikateľského stavu, ktorý bude odolnejší proti otrasom a pružnejší pri ich zvládaní.
Nesmieme urobiť fatálnu chybu, že európske fondy zabetónujeme. Či do diaľnic alebo – ako počúvam v ostatnom čase od vlády – do administratívnych budov. Nemáme veľa času, aby sme sa opäť prebudili.
Od 1. júla tohto roku nás v EÚ bude už 28, pristupuje Chorvátsko, k stolu sa tlačia ďalší. Automobilky pôjdu za výhodnejšími podmienkami. Potrebujeme meniť štruktúru našej ekonomiky a spoločnosti. Preto musíme investovať, a nielen európske fondy, do vzdelania. Do výskumu a inovácií. A do kvalitných služieb. Iba tak budeme mať nielen minulosť, ale aj budúcnosť.
Významnou výzvou pre našu krajinu je aktívne sa zapojiť do riešenia regionálnych, európskych i globálnych tém. Únia stále hľadá definitívne odpovede na finančnú krízu. Nevystačíme s frázami typu – „východiskom z problémov je hlbšia európska integrácia“. Iste, v niektorých oblastiach je vhodná a potrebná. Nemala by však viesť k tomu, že nereformné krajiny sa budú stále spoliehať na pomoc tých, ktorí reformujú a sú úspešní.
Slovensko by malo byť schopné uzatvárať výhodné spojenectvá, podporujúce dobré veci a perspektívne trendy. Napríklad reformu spoločnej poľnohospodárskej politiky, ktorá našich farmárov stále diskriminuje a vyvoláva seriózne otázky o svojej efektívnosti. Mali by sme sa usilovať o tesnejšiu – aj politickú – spoluprácu krajín vo formáte V4. Vysokú pridanú hodnotu môžeme ponúknuť pri modernizácii krajín západného Balkánu a východného partnerstva, napríklad dôsledným presadzovaním individuálnych práv občanov, patriacich k národnostným menšinám. Myslím si, že aj v tejto sfére urobilo Slovensko veľký pokrok a môže byť Európe veľmi užitočné.