Fakt, že terorizmus “je tu” a je súčasťou našich životov, sme si uvedomovali už roky. A od roku 2001 intenzívne. Ale - stále s vedomím, že sa to týka “niekde a niekoho”. Nie našej stredoeurópskej kvázibezpečnej bubliny.
Trinástym novembrom 2015 to skončilo. Hodinu a pol letu od Bratislavy, v meste, kde každý tretí z nás bol, kde každý pozná aspoň niekoho, kto tam niekoho pozná, zomreli desiatky ľudí. Bežných ľudí, ktorí po ťažkom týždni trávili piatkový večer v meste alebo na koncerte. Tak ako väčšina z nás.
Je to mrazivý pocit, lebo je v podstate zhodou šťastnej kombinácie času a priestoru, že tam nebol "ten, tá," alebo “ich známy”. Alebo vy. Alebo ja. Rátajme, koľko ľudí trávilo za posledné mesiace predĺžený víkend v Paríži. Koľko ľudí ho tam tráviť plánuje. Koľkí tam študovali na Erazme, koľkí v lete brigádovali či prišli za vysnívanou kariérou.
Teror sa parížskym piatkom trinásteho dostal k nám tak blízko, ako nikdy doteraz.
Prezident Hollande označil nočný masaker v metropole za vojnový akt. Francúzi sú vo vojne s terorizmom - sú tam, kde Amerika po 11. septembri. A my spolu s nimi. Ako ráno povedal poľský minister zahraničia Grzegorz Schetyna: ”dnes sme všetci Francúzi”.