Podľa Johna Steinbecka po mizernej strede nasleduje sladký štvrtok. Radi by sme verili, no, žiaľ, pre slovenskú parlamentnú prax to neplatí. To, čo tam vo štvrtok predviedla koalícia s opozíciou, bola demontáž parlamentnej demokracie. Najprv koalícia opozícii uprela elementárne právo odvolávať premiéra, na čo si opozícia svojsky vyložila zákony a otvorila si rokovanie parlamentu, lebo sa jej práve chcelo.
Výsledkom nemohlo byť nič iné, len hukot, ostré slová aj lakte a reči o totalite. Najpodstatnejší je však koreň celého problému. Na samom začiatku reťazca súvislostí, ktoré nás doviedli k smutnému štvrtku, totiž svieti konkrétne meno – Ladislav Bašternák. Je to desivé, ale tón slovenskej politickej debaty udáva táto figúrka ako vystrihnutá z deväťdesiatych rokov. Od volieb ubehli štyri mesiace, sme na začiatku európskeho predsedníctva, máme diskutovať o hlbokých reformách, aby viac ľudí konzumovalo rastúcu prosperitu štátu, a robiť si selfie z vrcholových samitov. Lenže nie. V tomto štáte sa musel minister vnútra a premiér zapliesť s fanúšikom Bugatti, takže sa skrývajú a opozícia buráca na uliciach. Preto vláda po sto dňoch pôsobí zbitým, unaveným dojmom, časť sa rozpadáva, zvyšok ledva dychčí a ako celok má horko-ťažko silu obhajovať svoju holú existenciu. Vo výsledku dáva premiér nepokryte najavo, že opozícia, ba vlastne demokracia ako taká ho obťažuje a jeho suita po ňom nadšene opakuje.
O Bašternákovi veľa nevieme, no zrejme ako dieťa v sídliskovom byte nesníval o tom, že paralyzuje slovenskú parlamentnú demokraciu, to skôr o športovom aute. Dosiahol oboje. Gratulujeme.
Pozrite si krátke video jasne vysvetľujúce o čo ide v kauze Bašternák: