Ak sa niekto nádejal, že rozkladné procesy v Sieti majú potenciál nahlodať ďalšie fungovanie koalície, musí byť po víkende veľmi smutný. Výsledkom totiž je výrazne konsolidovanejšia zostava ako tá, ktorá v marci podpisovala koaličnú zmluvu. Vlastne by sa dalo povedať, že skutočná vláda vznikla až s likvidáciou Siete, ktorá bola pre vnútorné konflikty od začiatku najnestabilnejším prvkom koalície. Zúčastneným iba čo komplikovala život a spolu s kauzou Bašternák/Kaliňák do veľkej miery paralyzovala vládnutie, lebo nikto nevedel, čo s politickou stranou v predsmrtných kŕčoch. Ako vhodné riešenie sa napokon ukázala jej eutanázia.
Pozornému divákovi však neunikli indície, že spory mali výhradne obchodný charakter a po nasýtení nespokojencov bude zasa všetko v poriadku. V slovenských podmienkach je totiž nevídané, aby sa pri štiepení koaličnej strany obe znesvárené krídla – tentoraz reprezentované Radoslavom Procházkom a Andrejom Hrnčiarom – predbiehali v utvrdzovaní všetkých okolo, že sú voči vláde lojálni. Temer sme sa tak dostali do absurdnej situácie, že koalíciu podporovali aj poslanci, o ktorých vláda nestojí (máme na mysli zvyšky Siete v podobe Procházku a Aleny Bašistovej).
Nevieme, kto napokon prišiel s riešením, ale je brilantné: napokon zostanú v koalícii všetci. Hrnčiarovci vstúpia do Mosta, čelné figúry Siete dostanú nejaké drobné, aby nevyšli celkom naprázdno, a výmenou za to nechajú Sieť ako nechcené dedičstvo volieb fakticky rozplynúť. Slová o „integrácii s niektorou koaličnou stranou, aby sa zmysluplne využil potenciál Siete“, treba vnímať len ako dymovú clonu, aby sa nemuselo otvorene povedať, že jej trosky sú len na príťaž, pretože azda ešte niekomu pripomínajú jej politickú agendu. Cieľom „integrácie“ je spáliť a anihilovať tú päťpercentnú hanbu. Preto ani nie je podstatné, s kým sa akože zintegruje.
Iste, okrem výmeny Romana Brecelyho na poste ministerstva dopravy nastanú aj ďalšie menšie zmeny, z pohľadu stability vlády sa nimi však netreba vážnejšie zaoberať. Všetko podstatné už vieme – Robert Fico, Andrej Danko a Béla Bugár sa dohodli na novom formáte spolupráce a majú pevne v rukách 81 žetónov, ktoré ich bezpečne podržia, nehovoriac o tom, že v prípade akútnej nutnosti sú k dispozícii traja odídenci od Borisa Kollára. Z toho vyplýva najzásadnejšie poučenie z krízového vývoja.
Všetci traja zmýšľajú v podobných mocenských súradniciach, rozumejú si a chcú pokračovať. Problémy a spory dokážu riešiť v rovine politických obchodov a niet dôvodu nazdávať sa, že by sa to zmenilo. Chlad a politické majstrovstvo, s akým sa trojica predsedov porátala s obskúrnou situáciou, akú sme v slovenskej politike azda ešte nevideli, dáva tušiť, že hoci sa možno dočkáme Ficovho odchodu, samotnú koalíciu tak skoro vyprevádzať nebudeme.