Úrokovú vojnu vyvolalo ešte na jar percento Miroslava Beblavého. Ohraničil ním sankciu za predčasné splatenie hypotéky. Na rozpútanie refinančného kolotoča to vtedy nestačilo. Ani dravosť menších bánk. Až ponuka trhovej dvojky VÚB hlboko pod dve percentá nepriamo prinútila aj najväčšiu Slovenskú sporiteľňu znížiť sadzby hneď dvakrát v jednom mesiaci. Reagovali už všetci.
To, že dnes UniCredit Bank našla odvahu zvýšiť sadzby, je síce zaujímavé, ale trhom to len ťažko pohne, pokiaľ sa lídri rozhodnúť inak. VÚB totiž stále ponúka zaujímavý 10-ročný fix za 1,49 percenta. Ale s chytákom – špeciálnym 2-percentným poplatkom. Pre všetkých, bez hornej hranice a možnosti odpustenia. Banky vedia, že klienti radi pozerajú na sadzbu, porovnať celkové preplatenie je pre nich zložité. Trend teda nebude zvyšovanie základnej sadzby, ale skôr doplnkové poplatky.
Dlhodobé fixácie sú v súčasnosti z pohľadu klienta mimoriadne výhodné. Ak by peniaze zdraželi, majú poistenú splátku. No ak by napriek očakávaniam ešte zlacneli, ľahko sa „vykúpia“ a refinancujú inde. Naopak, bankám môžu ostať neumiestniteľné drahšie peniaze. Riziko si už nesmú kompenzovať poplatkami za predčasné splatenie. Zákonite tak musia rovnomerne prenášať náklady aj na verných klientov: poplatkami či vyššími sadzbami. Je to princíp kolektívnej viny, ktorý banky uplatňujú paradoxne ako reakciu na poslaneckú snahu chrániť klienta. Ak k tomu prirátame ponechanie bankového odvodu, je jasné, že bankovému zdražovaniu sa nevyhneme. Ale nepreceňujme dosahy finančných trhov. Jeden človek v slovenskom parlamente ovplyvňuje výšku úrokových sadzieb pri hypotékach viac než desiatky obchodníkov na Wall Street.