Hurá, ťaženie za slušnosť v parlamente pod vedením Andreja Danka zhmotnené v novom rokovacom poriadku už prináša prvé plody: kotlebovci zo strachu, aby neprišli o poslanecké platy, odložili zelené odznaky. Zároveň dali jasne najavo, že za svoje nenávistné až fašistické reči sa ospravedlňovať nemienia a budú v nich pokračovať. Týmto by sme mohli vec uzavrieť a povedať, že eskapáda s rokovacím poriadkom na umravnenie kotlebovcov a Igora Matoviča bola márna, lebo vynucovať si slušnosť od fašistov a šašov je zbytočný projekt. Keď už sme ho však absolvovali, môžeme si z neho aspoň vziať ponaučenie.
To znie, že v čestnom súboji na parlamentnej pôde fašistov neporazíme, lebo na to nemôžu existovať prostriedky. Poslanec v parlamentnej republike z podstaty veci musí disponovať (prakticky) neodňateľným mandátom a slobodou prejavu. Preto tam extrémisti nemajú čo robiť a treba im vo vstupe do parlamentu brániť zákonom. A tam je problém – dnes strane stačí, keď sa na papieri vyhne ambícii odstrániť demokratický poriadok. Kotleba sa od zrušenia Slovenskej pospolitosti poučil a jeho stranícke materiály demokraciu rešpektujú. Lenže to už neplatí pre členov a poslancov, ktorí v parlamente šíria etnickú a náboženskú nenávisť. Niekde je teda problém.
Ak chceme elitnými policajtmi bojovať proti extrémizmu, bolo by fajn, keby sme im dali aj použiteľné zákony (a využívali aj tie existujúce). Richarda Sulíka to prekvapí, ale extrémistickú či fašistickú stranu nespoznáme podľa toho, že má protidemokratický program – ani NSDAP nemala v programe útočné vojny, nehovoriac o genocíde. Kľúčové je, že myšlienky kotlebovcov s demokraciou zlučiteľné prosto nie sú, a preto nemajú v demokratickej súťaži čo robiť.