Šesť celých deväť. To je aktuálna hodnota nezamestnanosti na Slovensku. Číslo, o ktorom sme ešte pred pár rokmi mohli iba snívať. Naozaj to nie je všedná správa, a všetci si za ňu zaslúžime trochu radosti.
Na číslo 6,9 som úprimne hrdý – rovnako ako na rekordne najnižší minuloročný deficit verejných financií a množstvo ďalších ekonomických dát, ktoré jednoznačne potvrdzujú, že Slovensku sa hospodársky darí. Či sa to niekomu páči alebo nie, historické čísla slovenskej ekonomiky prepisujú vlády, ktorých súčasťou je Smer.
Reakcie médií a opozície sa dali predvídať. Vraj to nie je zásluha vlády. Je zaujímavé, že čokoľvek zlé sa na Slovensku udeje, zodpovedná je vláda na čele so svojím predsedom. Len čo však príde neodškriepiteľný úspech, ten už sa dostavil akosi „sám od seba“.
Veľmi dobre si ako vtedajší opozičný poslanec pamätám časy prvej Dzurindovej vlády. Médiá prakticky každý deň prinášali identické informácie: ďalšia zavretá fabrika, ďalšie stovky ľudí na ulici a nezamestnanosť šplhajúca sa k 20 percentám. V januári 2001 dosiahla 19,79 percenta. Bez práce boli celé doliny – mnohí pracovať chceli, ale jednoducho nemali kde.
Dnešné číslo hovorí o niečom úplne inom. Ak si odmyslíme dobrovoľne nezamestnaných a veľkú skupinu najmä z radov Rómov, ktorá odmieta pracovať z akéhosi zvráteného princípu, je evidentné, že kto pracovať chce, prácu si jednoducho nájde.
Problém zamestnanosti má dnes paradigmaticky inú podobu ako v minulosti. Úloha ponúknuť prácu tým, ktorí robiť chcú, je do veľkej miery splnená. Stoja však pred nami úplne nové výzvy. Potrebujeme zaplniť takmer 62-tisíc voľných pracovných miest, ktoré aktuálne evidujú úrady práce. Musíme začať oveľa viac hovoriť o vyššej kvalite zamestnania, čo znamená predovšetkým vyššie platy a lepšie pracovné podmienky. Tu musia zabrať zamestnávatelia a uvedomiť si, že ich konkurentmi sú aj firmy v zahraničí, pretože vyššími mzdami neustále motivujú ľudí na odchod z vlasti, čo určite nie je v našom spoločnom záujme. A napokon stará bolesť, keď naše školy stále produkujú absolventov bez reálneho uplatnenia na trhu práce. Aj samotní študenti však musia preferovať oblasti, ktoré im umožnia v budúcnosti sociálnu sebestačnosť. Úlohou štátu je tu zvýšiť osvetu a ešte viac rozprúdiť programy duálneho vzdelávania v spolupráci so zamestnávateľmi.
Jeden z najväčších dlhoročných strašiakov Slovenska sa pomaly stráca v histórii.