Utópia ani nie tak vzdialená

Minule som v televízii sledoval drámu. Adrian Olivetti, majiteľ podniku, vynálezca a výrobca písacích strojov, svojím postojom k podnikaniu okrem bežných konvencií nachádzal aj iný zmysel života. Olivetti bol presvedčený, že zisk treba investovať do podniku, aby sa mohol rýchlejšie rozvíjať. Jeho idea, že náklady na vzdelanie, kultúru a slušné bývanie sú povinnou dávkou na účty tých, ktorí sa veľkou dávkou zaslúžili o spoločný podnikateľský prospech, bola revolučná.

Aj dnes sa treba zamyslieť, čo je cieľom dnešného podnikania. Iba zisk? Sme tu iba pre zisk, alebo máme aj iné ciele? Za ostatné roky sa totiž v podnikateľskej praxi iba málokedy stretneme s iným názorom a odlišným konaním. Sú ojedinelé prípady, keď podnikateľ rastie a zároveň zvýši starostlivosť o zamestnancov, prizná im určité bonusy, ktorými zvýši kvalitu ich života. Istou odchýlkou je aj vyhlásenie podnikateľa, že podniká, aby vo svojom podniku mohol vykonávať prácu, ktorá ho najviac teší a pritom vôbec nemusí dávať naokolo najavo, že je povedzme spolumajiteľom podniku. Ale existuje aj spoločensky motivované „užívanie“ zdrojov z podnikania. Budovať podnik sa dá aj vyhľadávaním a podporovaním talentov či šírením dobrého mena podniku. Historická skúsenosť Olivettiho mala obrovský ekonomický, sociálny a intelektuálny prínos pre jeho zamestnancov. Za svoje takmer utopické vízie táto mimoriadna osobnosť dejín vynálezcovstva a spoločenského pokroku, človek cítiaci a milujúci, však musel zaplatiť vysokú cenu v podobe narušených vzťahov s vlastnou rodinou, ktorá jeho rozhodnutia často nechápala a odmietala ich. Otázkou je reálne napríklad v dnešnej akciovej spoločnosti s viacerými akcionármi navrhnúť prijatie podobnej idey. Či by niekto z akcionárov, teda vlastníkov podniku, podporil zvýšenie nákladov na vzdelanie a rozvoj zamestnancov na úkor rozdelenia zisku. Ťažko povedať, či je to vôbec možné s takým zámerom uspieť, a to sme už od obdobia Olivettiho života postúpili o viac desiatok rokov dopredu. Disponujeme umelou inteligenciou a nanotechnológiami, využívame veľký tezaurus múdrosti ľudských dejín. Dokonca sa nám vidí, že sme v znalostiach pokročili ďaleko. A čo v empatii, cítení s človekom, ktorému nie vlastnou vinou sa v živote nedarí. Záleží nám na tom, aby sme poznali skutočné hodnoty ľudí, aby sme sa pokúsili aj vlastným prispením o spoločenské dobro? Filmový román o Olivettim nás možno navedie na to, aby sme sa zamysleli hlbšie nad sebou a naším správaním.