Pred mesiacom som písal o tom, ako sú relatívne názory dnešného mainstreamu. Pred rokmi, kto bol proti vstupu migrantov bez kontroly do krajiny, bol úhlavným nepriateľom. Dnes už nás netrápi, že Pobaltské krajiny stavajú ploty a nikto verejne nebojuje, aby sme prijali utečencov z Afganistanu, kde sme ako spojenci prehrali na celej čiare, keď sme asistovali Američanom míňať verejné financie cez americké firmy.
Prečo je to tak? Prečo sa verejná mienka môže tak rýchlo meniť? Základným argumentom je, že sa verejná mienka formuje z oveľa viac zdrojov ako to bolo pred pätnástimi rokmi. Sociálne siete ovplyvňujú verejnú mienku, pritom anonymita a slabá kontrola obsahu prispievateľov dáva malú možnosť korekcie obsahu. Dnes sme svedkami, že vytŕčajúci a pracovitý prispievateľ značne ovplyvňuje názory ľudí na ktorých má dosah, aj keď jeho názory sú nepodložené a bludné.
Môj obľúbený príklad je z detstva, keď v krčme nemohol prehovoriť pri vážnych debatách ten, na ktorom sa väčšina krčmy zhodla, že v hlave na to nemá. Takýto ľudia popíjali, hrali občas karty, ale nikto ich nebral vážne. Dnes na sociálnych sieťach takýto človek môže voľne kričať, nikto ho nevie zastaviť. Ak na to tí slušní a múdri chcú upozorniť, tak ich agresívne napádajú a tým pádom sa títo ľudia radšej utiahnu.
Druhým dôvodom je skutočnosť, že sa stratili hodnoty. Konzervatívci, liberáli, či sociálni demokrati už nehovoria o hodnotách, ale naháňajú popularitu. Vyjadrujú sa na základe prieskumov verejnej mienky. To platí nielen pre politikov, ale aj pre novinárov a iných verejných činiteľov, kde sme tiež svedkami, že behom krátkeho času sú schopní hlásať úplne opačné názory na tú istú otázku a relativizovať etické princípy. Preto vidíme ten chaos a preto vznikajú tzv. nesystémové strany, lebo sa stratili hodnoty, na základe ktorých by sa jednotlivec a spoločenstvá mohli orientovať. Ľudia volajú po nových stranách, keďže v tých súčasných necítia istotu.
Ak to chceme hodnotiť všeobecne, tak v Európe prevládajú ľavicové hodnoty a nositeľmi týchto je celé spektrum strán, od krajnej pravice až po krajnú ľavicu. Výsledkom tohto hodnotového a etického relativizmu je aj zánik národných elít, ktoré by mohli byť korigujúcou silou k držaniu základných hodnôt v spoločnosti, akými je právny štát, úcta k súkromnému vlastníctvu, historickým morálnym hodnotám a právam ochraňujúcich jednotlivca. Kde prevládajú ľavicové názory, nepriateľom musia byť všetci, ktorí nespadajú do schémy egalitarizmu a spoločenskej rovnosti. Dobrou správou je, že chaos si vždy vynúti, aby sa všetko vrátilo k poriadku. Otázna je cesta a cena k tomu návratu.