Spotrebiteľské ceny rastú po celom svete tempom, ktoré je roky nevídané. A rýchlejšie, ako sa čakalo. V Spojených štátoch medziročná inflácia vystúpila na 5,4 percenta, v Eurozóne na 3,4 percenta, čo sú najvyššie úrovne od roku 2008. Aj u nás rastú ceny novodobým rekordným tempom. Vskutku, podľa rýchleho odhadu Eurostatu v septembri rast spotrebiteľských cien u nás presiahol päť percent. Ešte v júni pritom očakávania menových autorít, ale aj našich vlastných boli v tom, že inflácia u nás aj v eurozóne bude vrcholiť okolo úrovne 2,5 percenta.
Znamená to, že inflácia sa dostala mimo komfortnej zóny a centrálne banky začnú uberať plyn a nebodaj čoskoro dvíhať aj úrokové sadzby, aby ju začali tlmiť? Ostatne, americký Fed a zvlášť naši neeuroví susedia sa už týmto smerom vydali. Fed minulý mesiac jasne naznačil, že od novembra začne znižovať nákupy aktív a pravdepodobne v budúcom roku pristúpi aj k obratu v úrokových sadzbách. Česká národná banka v reakcii na infláciu prevyšujúcu dvojnásobok jej dvojpercentného cieľa minulý týždeň zvýšila sadzby o trištvrte percentuálneho bodu, na aktuálnych 1,50 percenta. A predstavitelia Českej národnej banky sa netaja tým, že by túto sadzbu radi v budúcnosti mali až na dvojnásobku aktuálnej úrovne. Obdobne postupuje aj maďarská centrálna banka a svoje úrokové sadzby dvíha od júna systematicky nahor. Tlak na sprísnenie menovej politiky rastie aj v Poľsku, ktoré vykazuje najvyššiu mieru inflácie v regióne, takmer šesť percent.
Späť však k ECB. Tá sa zatiaľ drží svojho pohľadu, že nárast cien nebude pretrvávať dlhodobo. A v budúcom roku by sa inflácia opäť mala dostať pod dve percentá. Sprísnenie menovej politiky preto nie je na mieste, hoci ceny rastú výrazne nad jej nedávne odhady. To však súvisí s vývojom na globálnych trhoch s komoditami či problémami s dodávkami a dopravou, na ktoré centrálna banka nemá dosah. Naopak, prehnaná reakcia by situáciu mohla ešte zhoršiť a ohroziť postpandemické oživenie ekonomiky, ktoré má beztak už vrchol za sebou. Predčasné zvýšenie úrokových sadzieb by úverovo zaťaženým domácnostiam a firmám spôsobilo šok práve v momente, keď sa ich rozpočty a finančné plány rozpadajú pre dramatické skoky v cenách energií a ďalších nákladov.
Iste, opatrnosť sa môže ukázať ako chyba, ak sa aktuálny rast cien preleje do dlhodobých inflačných očakávaní. V minulosti sa však ECB prehnanou reakciou a predčasným zvýšením sadzieb už pomýlila. A ostatných desať rokov musela s veľkými nákladmi riešiť skôr opačný problém, infláciu pod cieľovanými dvomi percentami, či dokonca v zápornej úrovni, teda defláciu. Aj preto sa ECB zrejme bude skôr mýliť na strane opatrnosti, ako by riskovala návrat tohto prízraku.