Nedávne výročie sovietskej invázie v roku 1968 a blížiace sa výročie Mníchovskej dohody je vhodnou príležitosťou zamyslieť sa nad stratami, ktoré Československo nieslo v dôsledku týchto okupácií. Priame ľudské alebo finančné straty boli už vyčíslené viackrát. Niekedy sa dokonca uvádza, že boli pomerne nízke, a to aj v dôsledku toho, že sa Československo nebránilo a v podstate spolupracovalo s okupantmi. A že mohlo byť aj horšie. A že sme potom žili „normálne“ a „hlavne, že sa nestrieľalo“ a „vyhli sme sa najhoršiemu“. Rozhodne nie som zástanca nejakého heroického militarizmu a spoločne s biskupom Augustínom a Tomášom Akvinským tvrdím, že jednou z podmienok, keď politické vedenie štátu má vydať rozkaz k boju, je reálnosť nádeje na víťazstvo. Treba si však uvedomiť, že aj rozhodnutie nebojovať, kapitulovať a podrobiť sa agresorovi nie je žiadnou úľavou alebo vymanením sa zo zákonitostí politicko-bezpečnostného vývoja, ale nezriedka môže priniesť veľmi vysoké ľudské a materiálne straty – fakticky porovnateľné s ozbrojeným konfliktom. Veď ak sa pozrieme napríklad na dôsledky sovietskej invázie v roku 1968 zo strednodobého a dlhodobého hľadiska, zistíme, že Československu spôsobila okupácia a normalizácia také škody, akoby bojovalo v dlhej a krutej vojne, ktorú prehralo.
Ešte v roku 1968 bol HDP na hlavu podľa parity kúpnej sily v socialistickom Československu asi 72 percent rakúskeho (Rakúsko je pre nás vhodná referenčná krajina). Áno, v roku 1948 to bolo asi 112 percent, no Československo sa aj v roku 1968 stále mohlo ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.