Pravá emocionalita, ak je naozaj pravá, len doplňuje priestor racionality, ale ju neprekrýva. Ak plačem, a viem prečo plačem, nebráni mi to plakať, naopak, považujem to za prirodzené a dobré.
Pseudoracionalita sa s emocionalitou môže biť, len obsah týchto pojmov je potrebné definovať. Počas svojej profesiovej dráhy zisťujem, že veľmi nebezpečné sú aj Emočné jazvy.
Vekom ich pribúda a človeka to tlačí k zemi, smútku a beznádeji. So všetkými ostatnými sa akosi vysporiadame, máme na to výbavu , mechanizmy osobnosti pozri Freud, neskôr Freudova zrejme jediná oblasť z psychoanalytického učenia, ktorá je akceptovaná azda bez výhrad medzi všetkými, čo sa ľudskou dušou zapodievajú.
Ak rozvrstvíme človeka na telesnú, emočnú, duševnú a duchovnú rovinu, tak prakticky vo všetkých vrstvách ostávajú stopy nášho bytia a prípadných tráum. Koža má úžasnú regeneračnú schopnosť, jazvy môžu znamenať spomienku na zranenie ale aj šibalstvo a dynamické detstvo. Moderná márnivosť prevažne západnej kultúry si z kože spravila poznámkový blok, ilustračnú knihu tetovacích salónov.
Emočné jazvy ale zostávajú teda pokiaľ nás z nich nevykúpi demencia asi blbý a nevhodný fór, a zostávajú natrvalo, niekedy posilnia, poučia, ukážu nám, ako sa im v budúcnosti vyhnúť.
Niekedy oslabia, zničia a zdevastujú aj natrvalo to, čo človeka robilo dobrým , akým podľa mňa od prírody človek je. Nezávisí to ani tak od samotného jazviaceho zážitku, ako skôr od toho čo máme nadelené do osobnostného vienka a čo v nás rodičia z tohto vienka nechali vyklíčiť, vyrásť, rozkošatiť.
Suma sumárum jazvy ostávajú, a je napokon na nás samotných, ako s nimi ďalej naložíme vedome či nevedome môžeme chátrať, ale môžeme aj rásť. Jazvovatenie u niekoho dennodenné patrí k životu, patrí k človeku, patrí minimálne k jeho vyššej citovej sfére. Nemáme úplne v moci ako sa jazvami vysporiadame možno chvalabohu lebo aj vďaka nim sa mnohokrát posúvame.
Na stupni tvrdosti duchovnej vrstvy vplýva v značnej miere podľa mňa rodinné zázemie a kultúrne prostredie v spoločnosti. Emočné jazvy to je dobrá téma, ale ťažká. Otázne je, kam vyúsťujú.
Ono zvyčajne do smútku, v prípade patológie do depresie ale inokedy aj do agresivity. Takže otázna je príčina. Podľa môjho názoru emočné jazvy sú dominantné pre blízke osobné vzťahy . Asi to nebude politika ani spoločenské dianie, jedine , ak by sme išli do extrémnych príkladov a sú to samovraždy občianskych či náboženských aktivistov ako Ján Palach, budhistickí mnísi v juhovýchodnej Ázii, ale sú výrazne ojedinelým javom a preto nemôžu byť meritórne.
Ako ich liečiť? Občas z nich treba strhnúť chrastu a vydezinfikovať ich prijatím lásky a odpustením. Láska má veľa podôb a v živote človeka je veľmi dôležitá. Aj keď sa nájde cynik, tak miluje aspoň svoje auto, keď už nič a nikoho iného nedokáže. Ešte by som dodal len toľko, že ako každý živočích má aj človek vo svojej výbave dva dôležité predpoklady, ktoré urýchľujú evolúciu.
Čo nás nezabije, to nás posilní. Čo sa nepoužíva, to postupne zakrpatie. Teda aj telesné a aj emočné jazvy dostávajú takto iný rozmer. Vieme to zo skúseností našich starých a prastarých rodičov, že aj ťažké časy vojen, hladomorov a epidémií mali nejaký priaznivý účinok. Tí, ktorí to prežili, boli odolnejší a takúto genetickú informáciu potom odovzdávali aj svojim potomkom.
Dnes vychovávame celkovo oslabenú generáciu detí a tá ďalšia bude zrejme ešte viac oslabená, teda aj fyzicky a aj emočne alebo psychicky. Veľa literatúry o šťastí a motivačnej píše čo robiť, ale nepomáha to, pretože neexistuje návod ako žiť vlastný život. Každý musí sám prísť na to ako ho žiť a čomu sa bude musieť postaviť a čo obetovať.
Autor je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím