Spoločnosti J&T Real Estate a HB Reavis stiahli svoje žiadosti o udelenie štatútu významnej investície (Nové Lido, Autobusová stanica). Oba projekty budú samozrejme pokračovať, ale bez podpory štatútu sa významne spomalia. Hlavné mesto navyše zrejme príde o niektoré „vynútené“ investície, ktoré sa žiadatelia zaviazali realizovať výmenou za štatút, ktorý ich významne oslobodzuje nielen od administratívneho pekla na úradoch, ale aj od developerského poplatku.
Vráťme sa na začiatok príbehu. Obe investorské skupiny už niekoľko rokov vedú veľmi premyslenú, príjemnú a empatickú komunikáciu s verejnosťou o týchto svojich dvoch zámeroch. Z hľadiska Public Relations takmer bezchybné postupy. Vťahovanie verejnosti do dialógu, otvorenosť, čitateľnosť, deklarovaná ochota pomôcť hlavnému mestu aj nad rámec projektov – skrátka nazvime to jednoducho „západný štandard“.
Po podaní žiadostí o udelenie štatútu sa ale celý takto nahromadený PR kapitál postupne rúca ako domček s kariet. Ani sofistikovaná komunikačná predpríprava nedokáže zabrániť hromadnému ataku miestnych poslancov, aktivistov, politických nomádov a iných skupín, ktoré začnú unisono ziapať, že finančné skupiny idú zase raz obabrať Bratislavčanov, namastiť si vrecká, vyvlastniť koho sa dá, vytunelovať a zničiť čo sa dá ... a tak ďalej. V extrémne krátkom čase sa narodí X expertov, ktorí „vedia“ kade má ísť nová trať električiek, či má, alebo nemá byť nad Dunajom lanovka, kde a prečo (a či vôbec) majú parkovať súkromné lode ... a tak podobne.
Ani odhodlanie vlády, ani rozumný prístup primátora, ani fakt, že oba projekty majú „sexi image“ a sú nepochybne prínosom pre „krásavicu na Dunaji“, ale nakoniec nič nezmôžu. Obaja investori, ktorí čelia obrovskej vlne negatívnej publicity na sociálnych sieťach a v médiách to nevydržia a radšej žiadosti sťahujú. Čiže sa vracajú do štandardného režimu urputného a nekonečného súboja s úradmi, úradníkmi a pečiatkami. Opäť stúpa hodnota „riešiteľov“, ktorí vedia tieto úrady, úradníkov a pečiatky „nejakým spôsobom“ rozhýbať, takpovediac v štandardnom bratislavskom režime. Ten, ako všetci zainteresovaní vedia, pracuje v časových úsekoch, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani katolícka cirkev mysliaca v desaťročiach a stáročiach.
Najsmutnejšie na celej veci je však to, že aktéri „za“ a „proti“ majú svoje motivácie presne zdôvodnené. Investori v snahe obísť absurdnú mašinériu štandardných postupov chcú veci urýchliť. Odporcovia zase vedia, že voličské elektoráty, ktoré majú vo svojich mestských okrskoch pomerne dobre zmapované reagujú najlepšie na signály: Nestavať, nepovoľovať, nemeniť – nechať tak. Keď sa to správne podá a zaobalí do rádoby „odborného“ hávu snahy uchovať „mesto pre jeho obyvateľov“, tak to proste funguje. Statočný poslanec, alebo aktivista, ktorý zaženie zlého developera za horizont kam dovidí a dokráča jeho miestny volič, je hrdina.
A je tu ešte jeden smutný paradox. V časoch kedy naozaj bolo treba brániť Bratislavu pred mnohými šialenosťami, ktoré tu developeri rôzneho rangu a pôvodu napáchali, sa to akosi nepodarilo. Komplex menejcennosti si dnes v postfaktuálnej dobe mnohí riešia tým, že systematicky ničia a napádajú zámery, ktorých spoločenská hodnota, vzhľad a aj spôsob akým vznikajú, je minimálne prínosná, ak nie rovno veľmi hodnotná.
Záver je jednoduchý. Oba projekty Nové Lido aj Autobusová stanica si štatút významnej investície jednoznačne zaslúžili a mali ho dostať. Mohla a mala tomu predchádzať riadna, tvrdá a odborná diskusia, ktorá mala vychytať muchy a vyladiť záujmy mesta, investorov a obyvateľov.
Pokus tu bol, ale nepodaril sa. Ťažké zbrane, ktoré v posledných fázach vytiahli odporcovia položili v mozgoch pánov Korbačku a Chrenka otázku: Stojí mi to za to? A rovno aj odpoveď: Nie, nestojí.
A tak ideme ďalej v starom známom zatuchnutom, bratislavskom a naozaj mimoriadne „transparentnom“ režime.
Autor je šéfom spoločnosti DYNAMIC RELATIONS 2000.