Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
17.12.2017, 00:00

KOMENTÁR: Problémom Bratislavy môžu byť aj Bratislavčania

My Bratislavčania sa na zvyšok Slovenska často pozeráme zvrchu. V porovnaní s inými metropolami Európy sme však naozaj provinčné mesto a nevidí to iba ten, kto to vidieť nechce.

KOMENTÁR: Problémom Bratislavy môžu byť aj Bratislavčania
Zdroj: Archív HN

Zápletka okolo udelenia/neudelenia štatútu významnej investície pre bratislavské mega projekty HB Reavis a J&T Real Estate okrem iného otvorila diskusiu na tému – čo je, respektíve nie je verejný záujem na území hlavného mesta.

Dozvedeli sme sa, že so všeobecne prijateľnou definíciou máme zjavný problém. Ako tak by sme sa ešte asi vedeli zhodnúť, že jasným verejným záujmom je zlepšenie dopravnej infraštruktúry. Ale v debate kde, ako a s akými prioritami, sa už zamotáme do hádky, ktorá je neproduktívna. Ani len centrálnu mestskú parkovaciu politiku, ktorá je súčasťou dopravného systému ako takého (to je basic každého väčšieho európskeho mesta) nevieme spraviť.

Ako efektívne sa preto javí maximálne zjednodušenie a maximálna centralizácia kľúčovej strategickej vízie. Pokiaľ sa napríklad zhodneme na tom, že globálnym verejným záujmom Bratislavy je snaha urobiť z nášho mesta metropolu európskeho strihu (pretože dnes ňou objektívne nie je – to je holý fakt), môžeme si pomerne jasne zadefinovať, čo robí európske metropole skutočnými metropolami.

Z tohto pohľadu bola napríklad šanca, že naše hlavné mesto bude sídlom Európskej liekovej agentúry verejným záujmom číslo 1. Takmer tisícka bohatých, multikultúrne zameraných a vzdelaných nových „obyvateľov“ Bratislavy, plus ich rodiny, kamaráti a celé dianie okolo tejto agentúry, by automaticky kopli naše hlavné mesto o zopár poschodí vyššie. Keďže v tomto zápase o agentúry z exitujúceho Londýna boli vypoklonkovaní všetci „východniari“ vrátane stovežatej Prahy, ktorá európskou metropolou nesporne je, šlo zrejme o inú intrigu.

Lenže – ak by sme tú agentúru sem predsa len boli dostali, len potom by sa ukázalo, čo všetko musíme pre komfort nových spoluobčanov z iného sveta dorobiť. Bol by to impulz takmer na úrovni štatútu významnej investície a práve preto je strašnou škodou, že nám nebol dopriaty. Zdá sa totiž, že presne takéto silné externé impulzy potrebujeme.

Keď sa máme pohnúť sami od seba – dohádame sa napríklad nad tým, či majú električky rušiť umelcov SND (okolo starej budovy a tesne vedľa opery pritom hrkocú už desaťročia), alebo či je lanovka cez Dunaj naozaj ten najlepší nápad. Pred zopár rokmi sme sa takto dobre že nehádzali pod kolesá bagru v snahe uchrániť zhnitú budovu starého PKO, kde zrejme zopár z nás v minulosti prišlo o detskú nevinnosť a kde sa písala história tej pravej a pôvodnej bratislavskej kultúry. Že sme na PKO predtým 10-15 rokov kašľali, nebolo dôležité.

My Bratislavčania sa na zvyšok Slovenska často pozeráme zvrchu. V porovnaní s inými metropolami Európy sme však naozaj provinčné mesto a nevidí to iba ten, kto to vidieť nechce. A problémom nie je objemová malosť, ale skôr duch mesta. Bratislava je skutočne tak príjemne provinčná, že náhodný návštevník z naozaj veľkého mesta sa v nej zopár dní veľmi dobre cíti. Plus mínus tu všetko tak akosi je, ale nie je okolo toho taký neskutočný zhon. Skrátka – pohodička.

Lenže práve ten metropolitný zhon, tlačenice, zápchy, hluk a celkový diskomfort sú daňou, ktorú za charakter svojich metropol platia obyvatelia tých skutočných. Tieto mraveniská generujú zdroje, vďaka ktorým tieto mestá profitujú, kvitnú a rozvíjajú sa. Ale nie v intenciách tej našej bratislavskej „pohodičky“, ale v mohutnom zhone a strese, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou života metropole.

S týmto tradičným „nastavením“ samotných Bratislavčanov musia počítať aj miestni municipáli. Preto je tak málo veľkých vízií a tak veľa provinčného údržbárstva v našej komunálnej politike. Tá je navyše zaseknutá v kruciálnom konflikte medzi magistrátom a mestskými časťami, ktorí prípad od prípadu okorenia profesionálni aktivisti. A nie je to primárne vina primátora, ani starostov, alebo poslancov – jednoducho je to celé zle nastavené.

A práve v takomto „ušuchtanom“ prostredí sa môže dobre dariť komunálnym politikom, ktorých „výtlak“ sa počíta na stovky, maximálne tisíce hlasov, ale ktorí sa už tak dobre naučili bratislavský manuál, že prežili a ešte prežijú X komunálnych volieb.

A o čom je onen „bratislavský manuál“ komunálneho politika? Je jednoduchý. Musíte si vychovať a uchovať potrebný lokálny voličský elektorát a chrániť jeho želané status quo. Čiže – žiadne veľké, respektíve najlepšie žiadne zmeny, nočný pokoj. Nič nepovoľovať, nič nestavať, zakázať všetky „zlé veci“ (najmä hazard, krčmy, bary, diskotéky...) a podľa možností nechať všetko tak.

V takomto prostredí sa veľkým víziám moc nedarí a lanovka cez Dunaj, ktorá by mohla byť super atrakciou celého mesta, ktoré žiadnu podobnú atrakciu vlastne ani nemá, je ohrdnutá.

A pritom vôbec nejde o lanovku, ale o princíp uvažovania. Ten je pomýlený – ak chcete „nemetropolitný“.

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.